Popol a Dym

Sedem

Solveig po svojom nočnom zážitku nemohla už zaspať, iba si ľahla na zem so zavretými očami, ale výr neusporiadaných myšlienok neustával. Začula niečie kroky, boli Týrove. Z mysle jej neschádzala tá neznáma žena. Otvorila oči a zrak jej padol na otvorené dvere domu. Rozvidnievalo sa, onedlho sa budú musieť vydať ďalej smerom do Maskollu - školy pre čarodejníkov. 

Len čo sa všetci zobudili a zjedli to čo im zostalo z včera ulovených zajacov, vyskočili Roigonovi na chrbát a vyleteli smerom ku čarodejníckej škole. Solveig pred Sunnivou ani Roigonom nespomenula nič z toho čo sa udialo v noci a bola vďačná Týrovi, že to tiež nespomínal. V podstate s nikým neprehovorila, ale to nebolo nič nezvyčajné. Po niekoľkých hodinách letu sa v diaľke medzi stromami uprostred lesa na vyvýšenom mieste týčil kamenný hrad. Čím boli bližšie, tým viac sa Solveig podobal na Sgoimag. Tiež mal veľa veží so drevenou strechou, pozlátené niektoré časti a úzke okná. Líšil sa jedine tým, že nebol na brehu jazera ale uprostred lesa. 

Roigon pristál neďaleko hradu na mieste, kde boli redšie stromy a začali sa peši uberať smerom k hradu.

,,Bola som tu niekoľkokrát," povedala Sunniva. ,,Nemôžeme, prirodzene prejsť cez hlavnú bránu, preto musíme hrad obísť a vojsť zo severu, kde sú menšie dvere, ktoré nikto nestráži."

Všetci s ňou mlčky súhlasili a vydali sa za ňou pomedzi stromy. A naozaj, onedlho sa ocitli pri malých vchodových dverách. Sunniva ich otvorila a pustili sa po chodbe smerom do vnútra hradu. Opäť to Solveig pripomenulo to ako, keď boli pred pár dňami v Sgoimagu. Postupne však chodba začala stúpať a stáčať sa až prišli  úzkemu točitému schodisku. Solveig mala pocit, že po tých schodoch idú neuveriteľne dlho, keď tu konečne zastali. Vo svetle Sunnivinho magického ohňa Solveig rozoznala ďalšie drevené dvere. Sunniva ich otvorila a oni sa ocitli v malej kruhovej miestnosti, ktorá však  na Solveigino veľké prekvapenie vyzerala obývane. Boli tam dve väčšie okná, stôl a na ňom neuveriteľný neporiadok. Sunniva prebehla cez miestnosť a zatlačila rukou na nízky strop. Otvoril sa a vypadol z neho povraz. Sunniva po ňom vyliezla hore a ostatní ju nasledovali. Ocitli sa v menšej miestnosti. Solveig vyčarila oheň a osvetlila ním celú miestnosť. Bola to malá štvorcová miestnosť, ktorá vyzerala veľmi opustene a neupratane. Všade sa povaľovalo veľké množstvo vecí, ktoré boli pokryté prachom a pavučinami. Smrdelo to tam zatuchlinou a po zemi prebehlo niekoľko potkanov. Spoločne sa pustili do hľadania Fiodhy.

Prehrabávali sa v množstve vecí neuveriteľne dlho a nachádzali tu množstvo neobyčajných vecí, ale magické drevo nikde. 

,,Chodil si tu do školy?" spýtala sa Solveig Týra, ktorý sa prehrabával vedľa nej. Veľmi ju to zaujímalo, pretože doteraz u neho nevidela žiadne magické schopnosti. 

,,U Thamura som bol od svojich piatich rokov, nikdy som neopúšťal jeho pevnosť."

,,On ťa ale naučil nejakú mágiu?"

,,Skúšal to," Týr sa na chvíľu prestal prehrabávať vo veciach, ,,ale moc mi to nešlo. Bol nuž, veľmi sklamaný a aj nahnevaný. Preto zo mňa spravil mordera."

Solveig prikývla a chvíľu nič nevravela, no potom sa opäť ozvala.

,,Ako si sa k nemu dostal?"

Týr mlčal. Solveig sa prestala prehrabávať a pozrela sa na neho. Vyhýbal sa jej pohľadu a nechával jej otázku visieť vo vzduchu. Solveig pochopila, že jej asi neodpovie, ale vyvolalo to v nej menšie podozrenie. Teraz ju to naozaj veľmi zaujalo. On o nej môže vedieť všetko ale o sebe nechce nič povedať. Nemohla sa tou myšlienkou však príliš dlho zaoberať, pretože jej pozornosť upútal jeden z predmetov - veľká drevená palica, ktorá bola popísaná zlatými runami, bolo to magické drevo Fiodha.