Popol a Dym

Šesť

Keď sa Solveig vrátila do knižnice, Sunniva držala v rukách knihu v červenej koži a listovala v nej. 

,,Máme ju, teraz sa musíme vytratiť čo najnenápadnejšie," povedala a pootvorila vchod do tmavej chodby, ktorou tam prišli. Solveig a Týr sa vydali za ňou úzkou chodbou.  Keď vyšli von privítali ich lúče zapadajúceho slnka. Strávili tam takmer celý deň. Spoločne sa začali brodiť smerom ku skalám kde sa skrýval Roigon. 

Keď vzlietli, na oblohe vykukol mesiac, ale onedlho ho opäť zastreli mraky. Začalo snežiť. Postupne sneh padal čoraz hustejšie a hustejšie, až nevideli ani kúsok pred seba. Preto pristáli, lebo bolo príliš nebezpečné letieť v takom husto padajúcom snehu. 

Pristáli na pláni a vydali sa smerom do lesa. Všade vládlo až ohlušujúce ticho. Kráčali pomedzi stromy a nepočuli nič okrem ich vlastných krokov. Medzi stromami Solveig zahliadla drevené strechy domov. Kráčali ďalej, ale opatrne.  Zrazu sa ocitli pri jednom z menších drevených domov. Začali prechádzať pomedzi domy, až sa ocitli v centre malej dediny. Miesto vyzeralo veľmi opustene, domy vyzerali temne uprostred noci a jediné čo počuli (alebo skôr nepočuli) bolo to strešné ticho. 

,,Čo je to za miesto?" zašepkal Týr.

,,Neviem," povedala Sunniva. ,,Ale pravdepodobne to bude jedna z tých ľudských dedín. Ale je opustená. Ktovie čo sa tu udialo." 

Solveig sa vydala k jednému z domov, vykročila na jeho verandu a pootvorila drevené dvere. Všimla si, že sú do nich vyryté všelijaké ornamenty, rovnako ako do celého domu. Za sebou začula Týrov ťažký krok. Chvíľu tam stála a potom vošla dnu. Miestnosť bola zahalená v nepreniknuteľnej tme. Solveig zapálila menší oheň, ktorý vrhol matné svetlo na celú miestnosť.  Vyzeralo to tam pomerne obyčajne.  Bola to veľmi malá miestnosť, vľavo bol kozub a oproti rozbité okná, cez ktoré tam padal sneh. Bol tam stôl, stoličky a v rohu menšia posteľ.  Solveig sa poobzerala okolo seba. Nikoho tam nebolo. Vyšla von.

,,Myslím, že tu môžeme prespať, nikto tam nie je." 

Ostatní s ňou súhlasili a tak všetci vošli do domu a pomaly sa ich mysle uberali do ríše snov.

۞

Solveig sa zobudila na zvláštne bledé svetlo, ktoré sprevádzal tichý melodický zvuk. Pretrela si oči a všimla si, že je to len biely jas, ktorý sa vznáša nad zemou. Ostražito svetielko sledovala. Zrazu sa zdvihlo a zaletelo k dverám, tam opäť zastalo. Čarodejka sa postavila a vykročila smerom za ním. Mala pocit akoby ju svetlo volalo. Keď bola pri ňom a chcela sa ho dotknúť, svetlo vyletelo obrovskou rýchlosťou pomedzi domy. Solveig sa za ním rozbehla. Kľučkovala pomedzi domy,  a  ani si nevšimla kedy sa dostala do lesa. Vietor sa jej pohrával s ryšavými vlasmi a jediné čo počula boli jej kroky v snehu. Svetlo začalo stúpať a Solveig ho nasledovala smerom hore kopcom. Onedlho vybehla z lesa. A keď vyšla úplne hore a mala už pocit, že beží celú večnosť, svetlo zmizlo. 

Pred sebou však Solveig zbadala vysokú postavu. Pomaly sa k nej približovala, potom zastala niekoľko metrov od nej. Postava bola oblečená v bielych kožušinách a Solveig jej nevidela do tváre, lebo mala na hlave lebku, jej neznámeho zvieraťa.

,,Čakala som na teba Solveig," povedala zvláštne vzdialeným hlasom. Bol to nepochybne ženský hlas ale znel trochu podivne. Solveig otvorila ústa aby niečo povedala ale zrazu sa za ňou ozval šuchot a ona sa s trhnutím prudko otočila. Bol to Týr. Otočila sa späť na neznámu ale tá tam už nebola. Solveig  nič nepovedala a vydala sa smerom späť do dediny. Nevedela kto to bol s odkiaľ poznala jej meno a nebola si však tak úplne istá, či to nebol náhodou sen.