The way to the Greater Good (denník Gellerta Geindelwalda)

Druhá časť denníku - Než to všetko začalo

Dnes je posledný deň v škole, v tomto školskom roku.

Dnes som sa znova vrátil k písaniu denníka. Dostal som ho od tety k Vianociam so slovami: „Zapisuj si do neho čo najviac vecí, nech máš na čo vzpomínať, keď budeš starý."

Prišiel mi od tety list, v ktorom píše o nejakom prekvapení, no moc sa neteším, radšej mam prehľad nad tým, čo sa deje.

Teta mi vždy hovorí, že ak by som mal nad všetkým prehľad a vedel, čo sa bude diať, nestretli by ma tie najlepšie veci v mojom živote.

Práve nám rozdávajú kúzelnícke hodnotenia, tam je zapísané ako sme zvládli predmety, niečo ako muklovské vysvedčenie. Samozrejme ja som bol ohodnotený najlepšie z nášho ročníka.

Keď sa ceremónia skončila, išiel som si zbaliť zopár vecí a išiel som na vlak, ktorý išiel priamo do Godrikovej úžlabne.

Tam ma už čakala teta, ktorá ma privítala, ako keby ma nevidela veky. Išli sme domov a tam ma už čakal plný stôl rôznych dobrôt od výmyslu sveta.

Spýtal som sa, že prečo toho urobila toľko. Najskôr to nechcela povedať, no neskôr sa prekecla a priznala, že pozvala na návštevu nejakého Albusa.

Nezaujímalo ma, kto to je, lebo návštevy neznášam. Keď chcela niekoho pozvať, mala mi to najskôr povedať. Odišiel som do izby a zabuchol v hneve za sebou dvere, až sa celý dom otriasal v základoch.

Sadol som si na posteľ zobral knihu zo šuflíka v nočnom stolíku a začal ju čítať. Rozhodol som sa, že z izby nevyjdem, kým naša "milostivá" návšteva neodíde.

No po chvíli som pocítil smäd, a tak som musel ísť do kuchyne zobrať si vodu. Keď som išiel naspäť, teta ma porprosila, či si nemôžem ísť sadnúť na gauč, počkať kým príde, chvíľku sa s ním porozprávať a ak sa budem nudiť, kľudne môžem odísť. Prekrútil som očami, prikývol a sadol si na gauč.