The way to the Greater Good (denník Gellerta Geindelwalda)

Tretia časť denníku - Najskôr nevítana návšteva

Onedlho prišiel, sadol si a zavládlo trápne ticho. Teta sa po chvíli postavila a odišla pre čaj.

Vtedy sa ma spýtal: „Kam chodíš do školy, na Rokforte som ťa ešte nevidel."

Odvrkol som: „Existujú aj iné školy ako Rokfort, chodím do Durmstrangu."

Zase zavládlo ticho, teta na mňa z kuchyne pozrela prosebným pohľadom. Nič iné mi nenapadlo, ako sa ho spýtať: „Poznáš dary smrti?"

Albus odvetil: „Ano" a prišla od neho ďalšia otázka: „Prečo sa pýtaš?"

Zaváhal som, no nakoniec moja odpoveď znela: „Chcel by som ich nájsť a stať sa pánom smrti."

Na chvíľu znova zavládlo trápne ticho, no o chvíľku sme sa začali rozprávať o škole, rodine a ďalších veciach. Teta už neprišla, asi nechcela rušiť.

Dozvedel som sa, že študuje na Rokforte v Chrabromile a, že má mladšieho brata a sestru, ktorú v detstve uniesli muklovia. Má z toho takú traumu, že potláča svoje magické schopnosti, ktoré raz za čas všetky naraz vyjdú na povrch a zničia všetko okolo. No to nebolo všetko, učitelia ho považovali za najlepšieho študenta, presne ako mňa. Postupne sme zistili, že máme spoločných viac vecí, než sme si povodne mysleli.

Keď už bol neskorý večer a lúčili sme sa, spýtal som sa ho, či nechce ísť na druhý deň niekam von a on súhlasil.

Keď odišiel, prišla teta a povedala: „ja som vedela, že si budete rozumieť."

Pousmial som sa, povedal: „Ty vieš všetko." a odišiel som do izby.

Po chvíli niečo zaťulalo do okna, bola to sova s listom. Otvoril som ho, bol od Albusa, pýtal sa v ňom, kedy sa stretneme. Dohodli sme sa, že sa stretneme o 5:00 pod veľkou vŕbou, pri okraji riečky, ktorá preteká cez lúku za našim domom.

Písali sme si ešte minimálne do 2:00 rána, no potom sme už išli spať.

Ráno som sa zobudil už o 4:00. Išiel som sa najesť, no stretol som v kuchyni tetu. Spýtala sa ma, že kam idem tak skoro. Pozrel som sa na ňu a išiel odpovedať, no ona sa zrazu usmiala a povedala: „Chod." Vždy mi vedela vyčítať z očí, čo sa deje, no nemal som to veľmi rád.

Zobral som si buchty, ktoré teta napiekla, kávu a išiel som do izby. Keď som dojedol, obliekol sa, išiel som k vŕbe.

Pod vŕbou ležal Albus a čakal ma. Privítali sme sa a opýtal som sa ho otázku, nad ktorou som premýšľal celú noc: „Nechceš mi pomôcť nájsť dary smrti?" Albus váhal.

V tom momente som si uvedomil, že odpoveď môže znieť aj nie a tak som ho začal presviedčať: „Zabijeme muklov, ktorý nám čarodejníkom budú chcieť ublížiť. Budú si nás vážiť, už sa nebudeme musieť schovávať. Urob to pre svoju sestru Albus, urobme to pre väčšie dobro."

Albus nakoniec prikývol hlavou a povedal, že ideme ku nemu domov pre nejaké knihy. Prišli sme pred obrovský dom, vošli sme dovnútra a než som si stihlo odložiť kabát už tam bola celá rodina.

Albus ma so všetkými zoznámil. Predstavil ma jeho mame Kendre, bratovi Aberforthovi a sestre Ariane. Aberforth si ho odtiahl nabok a počul som ako sa ho spýtal: „To je ten chlapec, o ktorom si mi celý večer hovoril?"