Melody & Perrie

Chapted 9.

"Pre boha! Krváca ti hlava!" Začal jačať. "Neklam prosím ťa," "Ja neklamem! Kde bývaš?" "Tu na konci lúky, prečo?" Chytil ma ako nevestu a bral ma smerom domou. Neprotestovala som. Priam som si to užívala. Toto bude ešte zaujímavý večer...

U mňa sme sa rozprávali, smiali sme sa na všetkom. "Dement, vážne si sa vopchal do toho šuflíku?" "Koľko je hodín vlastne?" Opýtal sa Harry. Pozrela som sa na mobil. Oči sa mi takmer vykotúľali z hlavy. "Do riti! Harry je mi to ľúto, ale ja sa ponáhľam na jedno stretko takže budeš musieť ísť." Popri hovorení som sa už obúvala. "Máš chalana?" Opýtal sa smutne. "Heh, ja? Prosím ťa kde žiješ..." Usmiala som sa na neho. "Dáš mi aspoň číslo?" Podal mi mobil. Naťukala som ho a rýchlo sme bežali do auta. Skôr ja, nemal na výber. Držala som ho za rukáv a ťahala ho. Nasadli sme do auta. Dupla som na plyn s celou silou. 210km/h. Chudáčik, očividne sa bál. "Kde bývaš?" "Bishops Avenue 72" (na boku je obrázok kde býva aj s chalanmi) Ani nie za dve minúty sme stáli pred obrovskou vilou. "Vidíme sa," Mrkol na mňa. Začervenala som sa. Vystúpil z auta a rýchlo som išla na miesto, kde mal byť Zayn. Okom som mrkla čas. Je 19:20 ešte stíham. Onedlho som zaparkovala pred Nandos. Vstúpila som do vnútra. Sadla si na prázdne miesto a objednala si obyčajný citrónový čaj. Predsa na kávu je už neskoro. Sledovala som čas každú chvíľku a dajak neprichádzal. 19:29, 19:34, 19:40 a on nikde. Už som dopila asi tretiu šálku čaju. Postavila som sa na odchod, obliekla som si kabát a položila peniaze na stôl. Odchádzala som a v tom ma niekto chytil za ruku. Zayn. "Ty máš ale načasovanie," Zafrflala som. "Prepáč, neveril som že prídeš. Smiem ťa pozvať na colu?" Prikývla som. Pomohol my vyzliecť kabát.. Iba teraz som si všimla že som v starých šedých teplákoch a obyčajnom bielom tričku. A ešte modré tenisky. Čo už,... "No, som samé ucho." Povedal a oprel sa lakťom o stôl. "Kde začať." "Skús od začiatku." To teda pomohol, múdry. "Takže, ja som M-" Prerušila nás servírka s našou objednávkou. Poďakovali sme a Zayn jej naznačil aby odišla. "Pokračuj," Odpil si z coly. Nádych. Výdych. "Perrie sa ti určite nezmienila o súrodencoch, že?" "Nie, respektíve povedala že je jedináčik." "Bola." Opravila som ho. "Asi pred týždňom sa zistilo, že ma voľajak zabudli v nemocnici." Zayn nahodil nechápavý pohľad. "A to ti mám veriť Pezz?" "Po prvé, nie som Perrie ale Melody a po druhé, môžem ti to dokázať ak mi neveríš." "Som zvedaví až za uši." Tá irónia v jeho hlase sa nadala prepočuť. Ako sa mohla dať moja sestra s takým protivným chalanom dokopy?! "Poď." Chytila som ho za ruku. Vyšli sme z Nandosu na parkovisko kde sme si sadli do môjho auta. Vybrala som si mobil z vačku a vytočila Perrie-ne číslo. "U mňa si?" "Hej, čučím na telkáč a vyžieram ti jedlo z chladničky." "Oks, ani sa nepohli za chvíľku som tam." Na odpoveď som nečakala a položila. Ani nie za päť minút som zaparkovala pred mojim domom.

"Ale veď ty tu nebývaš," Nič som mu nato nepovedala, len sme vstúpili dnu. Boby sa vyrútil z kuchyne a skočil po mne. Taký bol rozkošný. Moje malé nemehlo. Ani nejak neriešil Zaynovu prítomnosť a odišiel na poschodie. My sme vošli do obývačky a dobre že my oči nevypadli. Čo to má znamenať?! Ja sa k nej nepriznávam. Sedela na zemi, celá uplakaná, plno servítok okolo nej ( o jedle ani nehovorím ) a čučala na Titanic. Akože, vážne? "Perrie?" Ozval sa Zayn. Ona v pohode ignorácia a ďalej si fúka nos. Došla som k nej, vzala vankúš a s celou silou ju s ním šľahla. "Čo ti je?! Veď on je v ľadovej vode a ona si tam šunky vála na tej doske!!" Dobre že ma nezjedla. "Nemám slov sestrička, vážne. A keď si sa uráčila mi odpovedať, pozri sa do dverí." Mrkla som na ňu. Neochotne sa pozrela smerom k dverám. "Čo tu robíš Zayn?"