Hry o život: Poslanie

Deň 5. (poďakovanie)

Cez noc som toho moc nenaspala. Veľmi som sa bála o môjho brata. Celú noc som si zvierala zlatú drozdajku v ruke, aby nám pomohla. Aj teraz sa bojím, ale už je to lepšie. Noha mu už nekrváca, ale nemôže poriadne chodiť. „Aspoňže nevykrváca." Šepol Tom, ktorý si všimol, že sa pozerám na brata a pri tom niečo držím. „Čo to máš?"
„Ále, to je taká vec. Pre šťastie."
„Aj ja mám talizman pre šťastie." Pousmial sa a vytiahol si spot trička zub na špagáte, ktorý mal okolo krku.
„Je to žraločí zub."
„Wau, odkiaľ ho máš?"
Pozrela som sa udivene na zub. Keďže u nás už žraloci vyhynuli kvôli našemu "perfektnému životu". Znečistili sme prostredie a už asi polovica zvierat vyhynula. Jediné čo nám ostalo boli vtáci, jelene, vlci, medvede, psy a nájde sa aj pár mačiek, ale tie sme už skoro všetky zjedli. Možno si ľudia v minulosti hovorili, že mačičky sú úžasné a prítulne a zabíjajú myši a potkany, ale od vtedy ako myši a potkany vyhynuli tak tu mačky začali robiť bordel, tak ich chytáme a pečieme. Ale spať k žralokovi.

„Je už veľmi starý. Môj pra-pra-pradedko si bol zaplávať, zrazu však priplával žralok a zakusol mu do nohy. On ho kopol a rýchlo vybehol na breh. V nohe mu však zostal jeho zub. Teraz po generácie si ten zub dávame."
„Páni, to je naozaj úžasne!"
„Áno, som rád, že ho mám so sebou."

Chvíľu sme sa ešte bavili o šťastí a o príhodách, čo sa nam stali, a potom sme zaspali. Teda ja som zaspala.

Zobudili sme sa neskoro. Už bol obed, okolo dvanástej. Ja som sa skôr zobudila na to, že som hladná. Veľa som toho nenaspala. Asi šesť hodín. „Mali by sme ísť niečo chytiť."
„Ty choď a ja tu postrážim našeho spiaceho Jasperíka." Uškrnul sa Tom a ja som si zobrala luk. Vyškriabala som sa hore. Nie je to až také hlboké, možno tri, štyri metre. Skôr ako som vyliezla celá, tak som sa pozrela či niekto niekde nie je. Nikto nikde nebol. Tak som vyliezla celá a hľadala potravu. Prešla som trochu ďalej a zazrela som toho mŕtveho medveďa zo včera. 'To by nemuselo chutiť zle.' Pomyslela som si. Medveď bol dosť ťažký, ale utiahla som ho asi päť metrov pred vchod do našej diery. Zakričala som do diery nech vylezú a prídu sa naobedovať. Tom mi povedal nech vydržím. Tak som čakala.

Po desiatich minútach konečne vyliezli. „Medveď?!?" Obaja naraz vykríkli.
„Medveď.." Odvetila som.
„To nebudem jesť." Povedal Jasper a pritom sa zatváril dosť znechutene.
„Tak si umri od hladu." Zamračila som sa.
„Idem urobiť oheň." Hneď ako to Tom povedal, tak sa stratil za stromami.

Po asi dvadsiatichpiatich minútach prišiel s drevom. Postavil jeho "striešku" ako to on nazýva a dal okolo kamene ako hranicu.

Z medveďa sme odstránili chlpy, opiekli sme ho a zjedli. Keď je človek hladný, tak zje čokolvek, aj keď sa to zdá akokoľvek nechutné.

„Booom, booom, booom." Ozvalo sa z kanóna. „Dvaja z druhého kraja a tretí z tretieho." Prerušila som ticho.
„Ešte stále máme šancu vyhrať."
„To teda určite!" Zahučal Jasper. Už bolo asi päť hodín.
„Asi boli v jarnej časti a to ich zabilo."
„Alebo sa stretli s niekym silnejším a prehrali."
„Alebo sa otrávili." Hádali sme všetci traja, čo sa im mohlo stať.

Ďaľšiu trištvrte hodinu sme si len tak ležali na tráve a oddychovali. Zrazu niečo v diaľke prasklo. Ja som si čupla, schytila luk a dívala sa po okolí. Brat sa dal na kolená a pripravil si nože, a Tom si zobral meč, a tiež sa pozeral dookola. Asi štyridsať metrov od nás sa čosi pohlo. Bolo to čierne a vizeralo to ako človek. Zahľadela som sa, napla luk, uvidela som "obeť" a vystrelila. „Booom."
„Dobrý zásah." Pochválil ma brat.
„Dikičko."

Ešte chvíľu sme boli v pozore, ale bolo zjavné, že ak mala niekoho so sebou, tak sa asi zľakli a zdrhli alebo bola sama a chcela nepozorovane prejsť, alebo sa pokúsiť nás zabiť.

Už sa stmievalo, tak sme si našli nové drevo, zapálili, upiekli zvyšok medveďa a zjedli ho. Vonku bolo trochu chladnejšie, tak sme sa rozhodli, že pôjdeme do diery a kožušinu sme si zobrali so sebou. Každý mal svoju tretinu z kožuchu a keďže bol dosť veľký, tak nám to aj stačilo. A nie, toho medveďa sme ešte nezjedli, zvyšok ešte ostal, ale to už boli iba také kosti a nie veľa mäsa. Tak sme to zahodili aby sme na seba neprilákali vôňou kostí nejakých nechcených živočíchov.

ĎAKUJEM VEĽMI PEKNE ZA TISÍC POZRETÍ A SKORO STO VOTES!!! VEĽMI SI TO CENÍM A SOM RADA ŽE SA VÁM TO PÁČI❤️