Ráno som si prispala. Bolo okolo jedenástej keď som sa zobudila. Mala som za sebou veľmi namáhavý deň, tak som sa ani nečudovala. Ako som sa dvíhala, tak mi zakručalo v bruchu. Poohliadla som sa či tu nie je niečo na jedenie. Nikde nič. Ani žiadne zviera, ani žiadne ovocie, proste nič. Bolo mi to divné, lebo som zaspávala pri lese a zrazu tam nebol. Široko ďaleko bola púšť a prudké slnko. Myslím si, že okrem jedla budem potrebovať aj veľa zásob vody. Vykročila som smerom na východ. Nebol to moc dobrý nápad lebo mi Slnko svietilo rovno do očí, ale vydržala som to. Nakoniec som našla malú oázu. Rozbehla som sa s nádejou v očiach ku nej. Bohužial voda bola kontaminovaná nejakým olejom, čo nedávalo zmysel, ale tu v hrách nedáva už zmysel nič. Ako som išla ďalej, tak som stretla osobu. Bola v čienom plášti. Mala dlhé čierne vlasy. Do tváre som jej nevidela ale stála tam a asi sa na mňa pozerala. „Wendy?" Povedala osoba. Podľa hlasu som usúdila, že to je žena a mne aj známa žena. Podišla som k nej bližšie a snažila som sa jej pozrieť do očí ale sklonila hlavu.
„K-kto si?" Opýtala som sa váhavo.
„Wendy. To som ja." Povedala žena a chytila ma za ruku. Jej ruka bola jemná. Bola mladá. „Wendy, to som ja. Pamätáš?"
Prehovorila ešte raz. Ja som jej rukou dala dole kapucňu.
„Jessica..?" Vyvalila som na osobu oči.
„Wendy, tak rada ťa vidím."
„Č-čo tu robíš? V-však s-si mŕtva."
„Wendy, nevzdávaj sa."
„Ako tu môžeš byť? Si mŕtva, si mŕtva a už to je päť rokov!"
„Wendy, neboj sa. Had je hladný."
„Aký had?"
„Wendy, neboj."
„Sestrička srašne mi chýbaš.. Aj s mamou. Potrebujem vás. Aj otec vás potrebuje. Jasper ma tu nechal samú a.." Dalej som nepokračovala lebo som sa rozplakala. Niekto mi utrel zly a zdvihol bradu.
„Wendy. Neplač. Musíš myslieť pozitívne."
„T-tom?"
„Wendy, neplač. Zastav vodopád. Utopíte sa v ňom." Zohol sa a dal mi pusu na vlasy.
„Utopíme?"
„Wendy, zachráňte sa."
„Čo sa to so mnou deje?!" Vykríkla som a zavrela oči. Keď som ich znovu otvorila nikto tam nebol. Bola som pri lese. Bola noc ale bolo dosť teplo. Otočila som sa na chrbát a pozerala som sa na hviezdy.
„Achhh. 'Had je hladný... Zastav vodopád. Utopíte sa.' Čo to znamená?" Povedala som si pre seba. Had ~ Vodopád. Nad touto otázkou som znova zaspala.
YOU ARE READING
Hry o život: Poslanie
FanfictionWendy má osemnásť a s tým prichádzajú posledné hry, do ktorých sa môže dostať. Pri výbere však nevyberú len ju, ale aj jej mladšieho brata. Pri výcviku ukážu, čo všetko dokážu. V hrách sa pokusia o experiment aký spravili pred rokmi Katniss a Peeta...
