Story of our life!

Kapitola 10.

Keď som sa ráno zobudila na hnusný zvuk budíku rýchlo som sa osprchovala, nejedla sa a namaľovala. Potom som si nachvíľku sadla ku telke. Keď som usúdila, že by bolo fajn už ísť aby som ku Liamovi dnes ešte prišla, zobrala som zo skrinky kľúče od auta a nasadla do auta na dlhú cestu ku Liamovi

***

Akurát som zaparkovala keď Liam opúšťal dom.

Ja som tak nesmierne šťastná, že mi Liam uveril...no uvidím ako to ešte dopadne s ostatnými.

"Ahoj," pozdravila som Liama s veľkým úsmevom keď nasadal do auta.

"Ahoj, ako sa máš? " úsmev mi opätoval zatiaľ čo sa pripútal

"No ak mám pravdu povedať, som fakt dosť nervózna. No...vieš ty si mi uveril, ale čo Zayn? On mi neuverí, on neni taký, že by hneď každému uveril, čo keď ma odpálkuje ešte ani dvere od domu neuverí, čo ak..." nenechal ma dopovedať

"To. Bude. Fajn." ukľudňoval ma Liam, keď si všimol ako silno zvieram volant, a to som ešte ani nenaštartovala

"No neviem...Zayn bol vždy taký...ehm...realistický?" pozrela som naňho zo zdvihnutým obočím

"Hej Emily," otočil ma na seba a chytil ma za plecia "všetko dopadne dobre, dobre?" pozeral mi do očí

"Dobre, " povzdychla som si a naštartovala som

"Určite chceš šoférovať? Niesi moc nervózna? Nerád by som havaroval..." spýtal sa ma pochybovačne

"Som v pohode" zasmiala som sa, hádam som ho tým aspoň trochu ukľudnila. Pomaly sme sa vidali na dlhú cestu ku Zaynovi. Ticho v aute prehlušovala len hudba z rádia.

****

"Táák a sme tu," vydýchla som a pozrela na dom v ktorom by mal Zayn bývať

"Taže tu...uf niečo mi hovorí že to bude ešte dlhý deň" povzdychol si Liam a ja som súhlasne prikývla

"Liam, ja mám fakt divný pocit" povedala som so sklonenou hlavou a hrala som sa s prstami

"Neboj všetko bude v pohode" nadvihol mi bradu a usmial sa na mňa

"Možno sme tu nemali chodiť," začala som o tom všetkom pochybovať...čo ak to bol fakt blbý nápad?

"Prečo by nie? " nechápal Liam

"No ja neviem...ale zas príde mi to voči vám nefér keby som vás nespojila do skupiny. Niekedy mi pripadá, že skočiť z okna by bol najlepší nápad..." zverila som sa Liamovi so svojími depresívnymi myšlienkami. Teraz už fakt musím vyzerať jak najväčšia zúfalka. Nehovorím, že niesom

Liam na mňa šokovane pozeral. "Emily" vydýchol nakoniec, "to-to nesmieš! J-ja..."

"Nechaj tak, " usmiala som sa naňho falošným úsmevom "poďme kým nestratím odvahu, ktorú som práve nabrala," klamstvo, žiadna odvaha

"Tak teda poďme" zasmial sa Liam

Keď sme zastali pred Zaynovými dverami, nenormálne sa mi rozbúchalo srdce. Čudujem sa, že to nepočul aj Liam

"Liam, Liam! Pome zdrhnúť, ešte máme čas!" vykríkla som naňho

Liam ma však odignoroval a zazvonil. "Hups?" nevinne sa usmial. Buchla som ho doramena a nervózne sa zasmiala. Tak a je to tu, už neni cesty späť. Aj keď mohla by som rýchlo skočiť vedľa aby si ma nevšimol.To by som Liamovi neurobila, taká sviňa niesom. Zrazu sa otvorili dvere a v nich stál Zayn s cigaretou v ústach. Stále tak pekný, nezmenil sa. "Kto ste?" nepríjemne sa spýtal. Ajaj, tak možno sa zmenil