Zamilovaní V Pekingu

13

Stál tam opretý o stenu a zahľadený do telefón.
,,Heej, čo si odišiel?"spýtala som sa ho ustarostene
,,To sa vážne pýtaš? Nebudem to tam počúvať"
,,Ale veď nič strašné nepovedal. Aj tak by sme sa nestretli..." uisťovala som ho.
,,No neviem, keď sa ti tak strašne páči:)"
,,Ale nepáči. Samo veľmi všetko zveličuje. Ale nechaj to tak, nebudeme to ďalej rozoberať Teraz vás čaká dôležitý zápas. "
Chytila som ho za ruku a jemne potiahla smerom ku dverám. On ma stiahol naspať ku nema a chytil ma za pás a usmial sa.
,,Už žiadne reči o Moškovi, lebo mu nakopem zadok, sľubuješ?:)" povedal pri pohľade na mňa.
,,Sľubujem"usmiala som sa naňho.
Dal mi pusu na čelo. To sa už stalo také naše. :)
Spolu sme sa vrátili medzi ostatných.
Juro sa pozrel na Sama pohľadom že "zabijem ťa" a Samo mu potichu povedal že " sorry, zabudol som"
Samo je čistý mantinel. To ja po ňom nemám. Dúfam.
Craig ich už zavolal, tak sa šli prezliecť a hra mohla začať. Na špičkách som ešte objala Jura a popriala im šťastie. Medzitým sme sa so Soňou dostali na naše miesta. Mali sme úžasný výhľad na celý štadión. Kým sa hra začala stihla som jej povedať o dnešnej navšteve Jurovej izby a aj o jeho menšej žiarlivej scéne. Bola nadšená z ďaľších krokov a povedala, že to ide dobrým smerom.(Neviem neviem) Sadla si ešte pri nás Peťa (frajerka Marka Daňa)
Ako chalani nastupovali na ľad samozrejme sme ich hneď podporovali.  Po rozkorčulovaní nám stihli ešte zakývať a začalo sa hrať.

5 minúta
Srdce sa mi takmer zastavilo.
Gól.
Všetci kričali.
Na chvíľu som to všetko prestala vnímať.
Na celý štadión bolo počuť:
,,Juraj Salfkovský"
Naplnila ma emócia šťastia. Bol to úžasný pocit vidieť niekoho úspech. Začala som sa radovať s ostatnými.
Soňa ma z boku obíjmula a zakričala mi radostne do ucha:
,,On to daaaal !!!"
Bola som na neho fakt hrdá. ( ak teda viete tak Ďuri moc góly doteraz nedával, tak preto z toho bola veliká radosť)
Bolo super vidieť ako sa chalani tešia a skáču na seba od radosti. Juro prekorčuloval okolo striedačky. Potom zase okolo nás. Zachytil moju radosť a usmiala sa na mňa. Hra pokračovala ďalej. Síce Fíni dali ďalší gól fandili sme ďalej.
Po prvej tretine  bol stav 3:1, ale nevzdávali sme to. Hlavne sme sa radovali z Jurovho gólu.
Cez prestávku chalani vyšli z ľadu a s babami sme hneď utekali za nimi. Keď som ho uvidela hneď som sa za ním rozbehla. Usmial sa na mňa tým jeho usmévom. Úsmevom na ktorý letí každá jedna :) objala som ho.
,,Bol si úžasný som na teba mega hrdá" hovorila som mu s radosťou
On, ešte zadýchaný ma stále obíjmal.
Začal sa obzerať či sa niekto nepozerá. Jeho oči pristáli na Sonke.
Ona iba s úsmevom povedala.
,,V pohode, ja o všetkom viem:)"

Odvrátil zrak a dal mi pusu. Priznávam, nečakala som to. Chytila som ho okolo krku a on mňa za pás. Bol to neuveritelný pocit, ktorý som chcela aby trval večne. Keď odlepil odo mňa ústa, prehrabol si vlasy, nasadil si späť helmu ;) zobral hokejku a povedal:
,,Idem za chalanmi, tak držte palce. Vidíme sa"
Rýchlo stihol dodať
,,A ďakujem ti :)" zakýval obočím a odišiel.
Tep som mala znova veľmi vysoký z toho čo sa práve stalo. Keby som to povedala mojej najke tak by mi ani neuverila.
,,No ja z vás nemôžem :))" začala Soňa
,,Vy ste taký zlatí :)".

Zvyšok prestávky sme sedeli a rozprávali sa na našich miestach. Porozprávali sme sa aj s Peťou o mne a Jurovi. Ona nam zase porozprávala zážitky s Markom.

S radosťou sme začali fandiť našim v druhej tretine. Zrazu sa stav zmenil na 4:1 čo nebolo moc dobré, ale je to iba začiatok stále sa dá posúvať aj v iných zápasoch.

Potom opäť prišla tá emócia šťastia, keď na celý štadión bolo počuť jeho meno. Juro na ľade bol znova naradostený ako malý chlapec :)
Znova prešiel okolo nás a usmial sa.
Až teraz som pochopila aké to v skutočnosti je keď ste na niekoho hrdý. Juro je niekto koho mám fakt rada, a keď vidím úspech či už u neho, Sama alebo iných slovenských hokejistov - je to fakt úžasný pocit a k tomu takto naživo.
Stav sa do konca tretiny (bohužial) nezmenil. Tentoraz sme za chalanmi nemohli ísť. Neviem prečo, (možno aby sa nerozptilovali :) tak sme zostali na miestach
Cez poslednú tretinu nám Fíni dali ešte 2 góly. Svet sa nezrútil z toho a pokračujeme ďalej.
Pár minút po zápase sme konečne mohli ísť za našimi hokejistami.
Tento raz tam boli už všetci, ale aj tak som pribehla za Jurom a  objala som ho z celej sily. Stále vo výstroji a trochu spotený :)) ma nadvihol nad zem.
,,Bol si úžasný" pošepkala som mu do ucha.
Nastalo ticho. Doteraz si každý riešil svoje, no teraz všetci oči na nás. Cítila som sa trochu trápne tak som sa pozrela na usmievajuceho sa Jura.
Za mnou som začula ako niekto hovorí:
,,No na čo čakáte, však pusu si dajte!!"
Samozrejme kto iný to mohol byť ako Libor :)
Zrazu veľká časť šatne začala kričať
,,Puusuu, puusuuu!"

Nevedela som čo mám robiť a mala som pocit že sa idem asi prepadnúť od hanby.

Juro teda určite neváhal a hneď ma pritlačil k nemu dal mi pusu. Silnú ale peknú :)
Keď sme sa od seba odtiahli usmiala som sa neho a moc som sa neodvážila pozerať sa na iných.

,,Dobre že si si spomenula že tu máš aj brata :) Ale tak keď je tvoj určite "nefrajer" Juro prednejší tak v pohode :))" ozval sa Samo za mnou
Všetci sa začali smiať.
,,Och, áno prepáč" podišla som so smiechom k nemu a objala ho.

Pri odchode mi Sonka ešte stihla ukázať:
,,Pozri akú peknú fotku som vám urobila"

,,To je strašne zlateee, určite mi to pošli" rozplívala som sa.

Tá fotka bola fakt úžasná. Už sa teším keď ju ukážem Dinovi.