Zamilovaní V Pekingu

17

Ráno som sa zobudila pomerne neskoro, takže som nestihla raňajky. Chalani mali dnes zápas a momentálne tréning, tak som šla do mesta si niečo kúpiť. V kaviarni som stretla Soňu.
Už som ju dlhšiu dobu nevidela, takže som sa s radosťou vydala za ňou. Objala som ju, sadla si vedľa nej a aj ja som si niečo objednala.

,,No hovor, preháňaj! Som zvedavá ako ide život." povedala natešene.
Síce je už dospelá, ale podľa mňa je stále srdcom dieťa, a to preto si tak rozumieme :) Keď som jej povedala o zápletke s Moškom vyvalila na mňa oči.

,,Vám už totálne šiši? A Jurovi hlavne? Tento chlapec by mal skludniť hormón." povedala rozhorčene.
Zasmiala som sa na nej.
,,Kľuuuud, už je všetko v pohode, vysvetlili sme si to a udobrili sa." upokojovala som ju
,,Ešteže tak. Len nech vám to teda vydrží." povedala a odpila si zo svojej kávy.

Po nejakej hodinke sme spolu išli spať na "hotel" kde už chalani končili tréning. Ako sme vošli, sadli sme si na sedačky na chodbe.

Popri sedení, sme rozmýšľali nad stretnutím, keď sa vrátime z Pekingu. Náš plán bol, že pôjdeme aj spolu na nechty a ku kaderníčke. Tak hádam dám to vyjde:))

,,Fíha vy už takto všetko plánujete?" ozval sa niečí hlas spoza Soni. Bol to Cehlo.  Pomaly si priblížil ku nám a postavil sa za gauč. Ruky pustil na Sonine plecia. Boli spolu vážne zlatí. Peťo sa zjavne neponáhľal  a sadol si na sedačky oproti.
Hňeď ako nás Juro zbadal prisadol si k Peťovi.
,,Tak o čom sa bavíme?" spýtal sa s úsmevom a pripojil sa do debaty.

,,Ako vidíte dnešný zápas?" spýtala sa po chvíli Soňa zvedavo.
,,Ja si myslím,že dám gól" povedal Juro.
,,Fíha aký sebavedomý. :)" podpichla som ho.
Pokýval hlavou a uškeril sa. Pod stolom ma nenápadne kopol do nohy.
"Narcis" naznačila som ústami a zasmiala som sa.
Naposledy keď povedal, že dá gól tak aj naozaj dal. Povedal, že bude pre mňa. Či bol, tak to už neviem.

,,Hmmmm.... Aj ja to tak dnes cítim, že to tam padne." pridal sa Cehlo.
,,No môj pekný mohol by si sa rozhýbať. Kukni tu na Jura, 2 zápasy a už 3 góly. Ber si príklad od ešte ani nie dospelého:)." teraz zase Soňa začala podpichovať Peťa.
Zasmiala som sa na nej. Cehlo sa rozčínal, že to není také ľahké. Čo mu teda verím.
Nakoniec mi Soňa zaklincovala:
,,Dobre si si vybrala T/m. Čím viac gólov, tým viac peňazí."
Všetci sme sa začali smiať. Cehlo sa už začal poberať na izbu tak Soňa šla za ním, no stihla mi ešte zakričať, že sa pred zápasov vidíme. Ja som si ešte nachvílu stihla sadnúť pri Jura. Peťovi to ani nebolo divné, ale ako poznám výrečnú Sonku, určite mu všetko povedala:)

Sedeli sme pri sebe.
,,Čo si dnes zatiaľ robila?" spýtal sa Juro a položil jeho veľkú ruku na moje stehno.
Usmiala som sa.
,,Bola som niečo kúpiť a stretla som Soňu v kaviarni, tak sme pokecali."
,,Vy dve ste si inak teraz dosť sadli. To sa mi páči.:)"
Povšimla som si úsmev na jeho tvári.
,,Prečo sa ti to páči?" spýtala som sa.
,,Vieš, budeme tu také dva hokejové páriky... Vy dve kamarátky, Cehlo môj hokejový parťák, do toho vzťah..." povedal zamyslene.
Zase som sa usmiala. Oprela som si čelo o jeho rameno.
,,Ach, Raz z teba zošaliem :)." povedala som a dala mu pusu na líco.
Taktiež som sa ihneď postavila a snažila sa postaviť z gauča aj Jura. Ťahala som ho za ruku.
,,Poooooď"
No on ma pritiahol späť ku nemu.
Zrazu po chodbe šiel Takáč. Juro ma rýchlo pustil. Prevrátila som očami. Ako sa Takáč blížil ku nám tak som sa postavila a šla do svojej izby.
,,Počkaj!" zavolal na mňa Juro.
,,Nie, kašli sa na to" odpovedala som mu a odišla.
Takáč si iba na mňa divne pozrel.
Musím sa o tomto porozprávať s Jurom, lebo celé to v tajnosti nechávať nebudeme dúfam!
Prišla som na izbu, ľahla na posteľ a zobrala do ruky telefón. Už dlho  som nič nepridala na story, tak som tam postla nejakú fotku z galérie. Všimla som si kopu nových správ a otázok ohľadom Jura od ľudí z našej školy a môjho okolia. Samozrejme že som sa nevyhla správ typu "Neverím ti", "Iba to predstieraš, aby si bola zaujímavá" alebo "on by s tebou aj tak nechodil".
Ale vlastne ma to vôbec neprekvapuje od týchto falošných ľudí. Samozrejme, že sa medzi nimi našli aj pekné správy napríklad od mojich najlepších kamarátov alebo rodičov. Mojim rodičom som dlho nevolala tak som to šla rýchlo napraviť.
Porozprávala som im teda nejaké novinky, a ako sa tu máme.
,,Dnes majú dôležitý zápas o postup budeme držať palce, odkáž Samovi" povedal môj ocino.

,,Jasné jasné, odkážem! Aj ja už sa veľmi teším, pôjdem ich aj so Soňou podporiť.... Veď viete Cehlárikovou frajerkou."
,,No tak super, aspoň tam máš s kým tráviť voľnejší čas.

Zrazu mi zabzučala správa od Jura.

,,Pozdrav rodičov odo mňa:)"

Zaujímalo by ma, odkiaľ vie, že s nimi volám...

,,Mami, Oci pozdravuje vás Juraj." odkázala som im.
Obaja sa na seba pozreli s úškrnom.
,,Tak Juraj hej? Len si vy dvaja prosím ťa dávajte pozor :)"
,,Oci, prosím ťa, nie....
,,Presne tak, T/m je ešte mladá nemá mať čo frajera! Nebude Juraja rozptilovať. A odkáž mu že aj my jeho pozdravujeme!"

Ach jaj ani rodičia to nebudú vedieť pochopiť, ak im to raz budem oficiálne oznamovať.... Dobre asi nemám moc chuť pokračovať túto konverzáciu.
Rozlúčili sme sa a ja som šla potom ešte rýchlo do sprchy.

Keď už sa blížil obed tak sme sa so Soňou dohodli, že sa počkáme dole. Rýchlo som sa nachystala a utekala za ňou. Keď sme sa stretli tak sme sa objali a keďže obe sme už trochu meškali, tak sme šli rýchlo na štadión, kde pri naších miestach sedel Moško. Bola som celkom rada že tam bol. Tiež som ho objala a povedala mu, že s Jurom je všetko v pohode a o nič sa nemusí báť.
Chalani mali rozkorčulovanie, ale ako odchádzali z ľadu sme so Sonkou utekali ešte za tými našimi.
Išla som s Jurom dosť nabok, tak, že nás asi nikto nevidel.
Pozrel sa na mňa tými jeho prenikavými očami a dal dole nachvílu jeho prilbu. Postavila som sa na špičky a dala mu pusu.
,,Držím ti dnes palce" povedala som mu.
On ma ešte pritlačio ku sebe a silno objal.
,,Ďakujem že si tu." a odišiel za ostatnými do šatne.