𝖇𝖑𝖔𝖔𝖉𝖞 𝖜𝖊𝖉𝖉𝖎𝖓𝖌 {pokračovanie príbehu 𝘂𝗻𝗳𝗮𝗶𝘁𝗵𝗳𝘂𝗹}

6.

,,Aký je podľa teba čudný spôsob?" snažila sa zistiť čo najviac.
,,Nebudeme chodiť okolo horúcej kaše... proste nás prichytil priamo pri tom."
,,Ale to nieje také strašné." mávla rukou.
,,V jeho posteli." spozornela a vyvalila oči.
,,To si teda bola riadna mrcha."
,,Nebol to môj nápad, ale nápad tvojho pošahaného brata. Ale neľutujem toho. Bolo to vzrušujúce."
,,Nemusíš mi opisovať detaily, ďakujem." zvraštila obočie.
,,Je to nechutné." prehlásila.
,,Je to tak." uznala som, a pokračovala:
,,Mala by si sa ísť pozrieť na Hope."
,,Máš pravdu." uznala a odišla z izby. Sledovala som ako zatvára dvere, a počúvala som jej kroky dole schodmi.

~~~

Klaus:
Dnes je obrad, a čakáme iba na Vivienne. Mala byť svedok. Už niekoľko dní sa neukázala, ale čakali sme že na svadbu príde. S Elijahom sme sa rozhodli že teda začneme bez nej. Takýto podraz od nej mohli čakať. Je predsa bez ľudskosti, a nejaká svadba je jej fuk.
Organista začal hrať, a Hayley kráčala k oltáru za Elijahom. Bol to krásny moment pre celú rodinu. Hayley nebola zlá, bola to predsa matka mojej dcéry. Som rád že sa s mojím bratom takto našli.
Keď Hayley stála naproti Elijaha, a orgán stále hral, otvorili sa vráta v kostole. Nemohol som uveriť vlastným očiam. Na svadbe boli deti, ľudia, blízky. A ona spravila toto...

,,Čakám nejaké uvítanie!" zvískla som a stála v ráme vrát. Hudba prestala hrať a všetci sa na mňa pozerali, a mali zakryté ústa. Všetci si medzi sebou šepkali.
,,Dotazy až nakoniec prosím. No kde máme tých našich!" kráčala som po uličke a krvavý závoj sa za mnou ťahal, a zanechával za sebou krvavé stopy.
Celé moje šaty boli pokryté krvou. Boli svetlé a krv na nich bola až moc vidieť.
Tvár som mala taktiež zakrvavenú.
Hayley sa na mňa pozerala vydesene tak ako všetci.
Stála som pred nimi a čakala čo bude ďalej.
,,Prečo nepokračujeme?" spýtala som sa bez akýchkoľvek zábran.
,,Ďakujeme za pozornosť ale obrad budeme musieť presunúť na neskôr. Zatiaľ prosím opustite túto miestnosť, ďakujem!" zvolal Klaus a ťahal ma preč.
Nechápala som tú jeho vážnosť.

,,Čo to robíš!" zakričal na mňa.
,,Klaus, Klaus, Klaus." prešla som mu krvavým prstom po perách, a on sa striasol.
,,Nechceš takýto život. Nechceš prizerať na svojho brata ako sa mu darí viac než tebe. Stále si sám. Nikto ti nerozumie, a ty sa musíš obmedzovať. Ja toho PRAVÉHO Klausa poznám." hladila som ho po tvári, no on moju ruku odhodil.
,,Tým Klausom už dávno nie som. Nechcem byť. Zmenil som sa! Kvôli Hope!"
,,To je lož!" odstrčila som ho.
,,Nikdy si taký nebol, ani nebudeš! Nikto ťa nedokáže zmeniť! Nikto!" kričala som, zatiaľ čo ma on sledoval.
,,Musíš to znova zapnúť Vivienne." povedal pokojným hlasom a podišiel ku mne.
,,Toto niesi ty. Toto by tá Vivienne neurobila. Svojej vlastnej sestre!" chytil ma za ramená a zatriasol so mnou.
,,Zapni to!" zakričal, ale nič sa nestalo.
,,Si na tejto zemi už nejaký čas, ale nenapadlo ťa, že môžem brať Železník?" usmiala som sa, a jeho ruky som z mojich ramien striasla.
,,Nemáš nado mnou žiadnu moc! Si nikto!" odmlčala som sa.
,,Kedysi si bol NIEKTO. Klaus Mikaelson - každý sa pri tvojom mene striasol. Čo si teraz?".