𝖇𝖑𝖔𝖔𝖉𝖞 𝖜𝖊𝖉𝖉𝖎𝖓𝖌 {pokračovanie príbehu 𝘂𝗻𝗳𝗮𝗶𝘁𝗵𝗳𝘂𝗹}

10.

Denník som čítala až do jeho premeny. Opisoval všetko. Tú bolesť keď sa musel meniť na vlka, a pre celú ich rodinu bol monštrum. Mikael ho týral a trýznil. Bolo mi z neho zle, a to som o ňom len čítala.
Nikto ho nechápal, bol na všetko sám. Dokonca aj Elijah sa podieľal na tom, aby mu Esther vzala schopnosť byť naďalej vlkom.
Preto sa k nim takto správal. Všetko to začalo dávať zmysel.

Klaus sedel naproti mňa a pozoroval moje výrazy. Občas sa uchechtol a zavrtel hlavou.
Ja som ho počúvala. Počúvala som to ako dýcha, ako mu bije srdce. To ma rozptyľovalo.
Musel si to všimnúť. Nebol predsa hluchý ani slepý. Pregĺgla som, a robila sa že čítam. Jeho pohľad na mne usadol, a nechcel uhnúť. Čakala som kým zo mňa spustí oči až sa trocha uvoľním, ale neurobil to. Rozmýšľala som čo spraviť. Možno keby sa postavím a odídem do izby, nebude to až také divné. Tak som to spravila.
Robila som sa, že si jeho pohľad nevšímam a odišla som hore do svojej izby.
Zavrela som dvere a nahlas som vydýchla. Pozrela som sa na stranu, a keď som sa pozrela späť dopredu stál rovno predo mnou.
Trhlo so mnou, no on sa ani nepohol. Venovala som mu "akože" zmätený pohľad.
,,Čo je?"
,,Niesom slepý Vivienne."
,,Hm?" robila som sa že nechápem.
On sa uchechtol a pozrel sa na stranu a späť na mňa. Začal sa ku mne pomaly približovať.
,,Viem o čo ti ide Vivienne, ale ak to naozaj chceš nebudem ťa tým pádom šetriť." natlačila som sa na dvere za sebou a vysypala:
,,Čo? O čom to hovoríš? Zošalel si?" jeho tvár odomňa bola vzdialená len pár centimetrov a jeho hrudník bol natlačený na mojich prsiach.
,,Ja či som zošalel?" bála som sa čo i len pohnúť. Bála som sa akéhokoľvek pohybu ktorý by ho mohol nejakým spôsobom vyprovokovať.
Rukou mi začal prechádzať od krku až k sánke. Z hrdla mi vyšiel nepekný vzdych, ktorý som sa snažila umlčať. To ho nejakým spôsobom naštartovalo. Chytil ma za boky a vysadil si ma na seba. Nevedela som čo mám robiť.
Bozkával ma kam dočiahol a ja som musela spolupracovať. Ako som mu mala odolať? Klausovi Mikaelsonovi, ktorého chce každá?

Ležali sme vedľa seba, a ja som sa pozerala do jeho zrazu milej tváre. Mal krásne črty. Ako anjel. Keď sa mračil, pripomínal mi samotného diabla. No keď sa usmieval, bol ako anjel. Aspoň v mojich očiach.
Začal zvoniť telefón a vedela som, že je zle. Klaus sa otočil k nočnému stolíku a zodvihol ho. Najprv sa na mňa usmieval, no potom sa zamračil do neznáma. Začal kričať:
,,Ako je to možné?! Hayley ako je možné že zmizla?! Do čerta s vami! Kde bol vtedy Elijah?! Do frasa!" zložil telefón a začal sa obliekať. Ja som si sadla a zakryla sa prestieradlom.
,,Čo sa stalo?" spýtala som sa.
,,Hope. Zmizla. Niekto ju musel uniesť ja netuším."
,,Pomôžem ti."
,,Nie!" zakričal. ,,Nechaj to na mňa. Ostaň tu." povedal sladko, a pobozkal ma na líce. Medzitým sa stihol aj obliecť, a v momente bol preč. Nedalo mi to, tak som sa rýchlo obliekla a hľadala ho.