𝖇𝖑𝖔𝖔𝖉𝖞 𝖜𝖊𝖉𝖉𝖎𝖓𝖌 {pokračovanie príbehu 𝘂𝗻𝗳𝗮𝗶𝘁𝗵𝗳𝘂𝗹}

8.

,,Predpokladám, že na ďalšom obrade ma už nebudete chcieť tak asi by som si mala vziať svojich päť švestiek, a odísť." neodpovedal, tak som sa otočila a prekvapil ma. Obrúsok namáčaný v železníku mi priložil na ústa, hneď ako som sa ho nadýchala omdlela som.

Prebudila som sa v tmavej miestnosti. Bol to žalár. Mala som strašný hlad a postavila som sa na rovné nohy. Do pekla. Čo tu robím? Pribehla som k mrežiam ktoré tam boli a snažila sa ich nejak odtrhnúť alebo čo, ale začali ma strašne páliť ruky. Boli potreté železníkom. Klaus.

Sadla som si na zem, a čakala čo bude ďalej. Mala som taký hlad, že som nevedela čo robiť. Keď som počula kroky, spozornela som.
Keď sa spomedzi tieňa vynoril Klaus, namierila som si to k mrežiam.
,,Okamžite ma pusť, lebo ti vytrhem pečeň a dám ti ju zožrať."
,,Pozor na jazýčok Vivienne. Nepustím ťa. Je to pre tvoje dobro." kopla som do mreží, a tie sa zatriasli.
,,Môžem ťa pustiť pod jednou podmienkou."
,,Akou?"
,,Zapneš si ľudskosť." otočila som sa a začala sa nahlas smiať.
,,Zabudni."
,,Tak tým pádom aj ty." a odchádzal. Pribehla som späť k mrežiam a držala ich v rukách.
,,Nenechávaj ma tu! Klaus! Prosím! Urobím čo chceš len nie toto!" neozval sa späť.
,,Tak fajn!" odula som sa, a kopla znova do mreží. Sadla som si do prachu, a čakala na čokoľvek.

Klaus sa niekoľko dní neukázal, a ja som bez krve začínala šalieť. Naposledy som ľudskú krv mala pred tou svadbou.
Nikto nechodil. Začínalo ma to štvať. Ale nech si nemyslí že sa dám zlomiť takto ľahko. To nie môj zlatý. Nie som tvoja bábika.

Prešiel týždeň, a ja som stále čakala na akékoľvek znamenie. Lenže nič. Naozaj ma tu nechal? Rozčuľovalo ma počúvať hlasy ľudí nadomnou. Bola som pod ich domom. Takže sa von nejako dostať dá. Podhrabem sa alebo čo. Keď som to skúšala, nemala som na to dosť síl. Ani lopatu, rýľ, nič len svoje vlastné ruky.

Keď som to skúšala asi na 10x, už som nevládala. Nemala som takú silu ako pred týždňom. Síce som hybrid, ale keď nemám krv som odpisaná.

Keď som po dvoch týždňoch počula niečie kroky, rýchlosťou blesku som sa postavila. Áno bol to Klaus.
,,Tak čo? Ako si sa rozhodla?"
,,Klaus prosím pusti ma."
,,Vieš čo chcem."
,,Môžem ti dať omnoho viac." presunula som sa k mrežiam, dala cez ne ruky a chytila ho okolo krku.
,,Vtedy sa ti to páčilo. Ako si mi vzdychal do ucha moje meno." šepkala som. Chvíľu sa na mňa pozeral, no potom ma odstrčil späť do cely.
,,Toto na mňa nefunguje Vivienne."
,,Viem že áno. Viem že ma stále chceš." zavrtel hlavou a pozrel sa do zeme.
,,Ak si mi chcela povedať iba toto, tak veru idem ja." a s úškrnkom odchádzal.
,,Nie počkaj! Sľubujem urobím čo chceš! Naozaj! Len ma pusti! Zapnem si aj tú prekliatu ľudskosť!" na poslednú vetu sa zastavil, a otočil hlavu jemne do boku.
,,Naozaj?"
,,Áno."
,,Lenže ja ti neverím. Tak o dva týždne sa vrátim a keď ju budeš mať zapnutú pustím ťa."
,,Nenechávaj ma tu!" zakričala som, no on už kráčal preč.