radosť

človek

človek -a D a L -ovi/-u mn. ľudia m. 1. najvyvinutejšia bytosť majúca duš. a telesnú zložku, schopná myslieť, hovoriť a pracovať 2. muž, osoba, chlap 3. D a L iba -u bližšie neurčená osoba, niekto, ktokoľvek, každý v takej situácii 4. č-če hovor. expr. v oslovení, zvolaní ap.

27, júl, Španielsko, Madrid

Ozve sa zaklopanie na sklené dvere, ktoré aspoň nachvíľu spôsobí fraktúru neznesiteľnému teplu. To teplo sa túli pri holých nohách ženy ako taký pouličný kocúrisko. Malátny vánok drgne do sukne ženy, ktorá len pred chvíľou bola dievčaťom, a ďalej sa tacká po uličkách Madridu, kde len márne hľadá tieň. Je pravé poludnie, Nie, nie pravé, pomyslí si žena, skôr rýdze. Ozajstnejšie poludnie v tej chvíli na svete nenájdete.

Žena prestúpi z nohy na nohu, keď sa za presklenými dverami zjaví zmrzačená silueta človeka. Rýchlo si ešte nadvihne okuliare, aby si zotrela pot z koreňa nosa, a vtedy sa dvere otvoria na škáročku a žena zahliadne oko s históriou vpísanou v ňom. Ženy na dvoch opačných stranách dverí mlčia. Potom tá staršia otvorí dvere dokorán a pustí mladšiu dnu.

Vnútri majú žalúzie privreté oči. Vojdú do obývačky. Oproti vysedenému gauču sa s vrčaním vrtí ventilátor, ktorý sa snaží vyprovokovať vzduch k pohybu. Bez úspechu. Za gaučom stojí knižnica. Mladá žena by dokázala odhadnúť to množstvo človečiny, ktorá by si ju bez mihnutia oka zo závisti privlastnila. Ktovie, čo bude teraz robiť s toľkými knihami, pomyslí si mladá žena a aj by sa to tej staršej spýtala, keby ju nezastaví ten pohľad na ňu. Ešte stále je v čiernom. Asi sa nestihla od pohrebu prezliecť. Alebo nechcela. Aj mladá žena sa chystala na pohreb a aj by ho stihla, keby autobus nedostal defekt.

,,¿Te gustaría un vaso de limonada?" spýta sa staršia žena.

Mladšia prikývne. Už ju veľmi smädilo. Aj od tepla, aj od deficitu slov a viet, ktoré by mala povedať. Limonáda teda padne vhod.

Staršia žena odíde do kuchyne, odkiaľ o chvíľu počuť žblnkot tekutiny prelievanej do pohára. Mladá žena si prezrie obývačku, tentoraz o čosi pozornejšie. Konferenčný stolík z tmavého dreva. Je prikrytý žltým háčkovaným obrúskom. Na obrúsku sú položené okuliare. Majú svetlohnedý rám a okrúhle sklíčka a mladá žena by ich spoznala úplne všade. Stisne pery. Je to akoby si len odskočil. Kúpiť cigarety do najbližšej trafiky alebo noviny do kiosku na konci ulice. Je to akoby sa mal vrátiť. Akoby sa tam ani neplánoval dlho zdržať. Akoby naňho tie okuliare ešte stále čakali.

Do obývačky vojde staršia žena. V rukách má tácku. Chce ju položiť na konferenčný stolík. Zastane. Otočí sa na päte a tácku položí radšej na komodu. Mladšej žene podá pohár so studenou limonádou a potom si založí ruky na prsiach. A tak tam stoja. Na opačných koncoch konferenčného stolíku, s ešte stále nevyslovenou skutočnosťou položenou na žltom háčkovanom obrúsku.

,,¿Qué quieres?" spýta sa staršia žena.

,,Vine aquí para traerse algo," odvetí mladšia. ,,Su esposo una vez olvidó esto en una clase. Pensé que debería devolvérselo." Otvorí kabelu a vytiahne z nej porcelánovú vázu. Jej profesor literatúry o nej s obľubou hovorieval, že len dve veci majú krajšiu modrú ako tá váza. More a oči jeho manželky. To prvé chápala. To druhé chápe, až keď sa pozrie do očí starej ženy, z ktorých sa prebojuje na svet jediná slza. Sú ešte krajšie ako more.

Staršia žena spustí ruky a zoberie si vázu, ktorú jej manžel raz zabudol v učebni na univerzite. Mladšia žena v nej vidí, že tuší jej hodnotu. Chvíľu na ňu ešte hľadí a potom sa ňou zaženie.