radosť

čo sa zamladi naučíš...

Stano nazbiera všetok hlien, ktorý mu škvrčí v hrdle, a vyfľusne ho na chodník. Spakruky si utrie zaslinené líca a posunie si okuliare so šošovkami ako teleskopy späť na koreň nosa.

,,No fuj." Obzrie sa a vidí nejakú tetku, ako krčí celú tvár. ,,Takéto nechutnosti." Tetka vztýči nos a pochoduje ďalej, pričom jej žabky kvákajú na bosých chodidlách.

Stano tetku odignoruje, no popod fúzy sa tíško zachechce, čo aj hneď oľutuje, lebo na záchvat kašľa teraz vôbec nemá náladu. Pošúcha si hrdlo, zarazí baretku sebavedome na uši a šuchce sa ďalej po ceste.

Keď dorazí pred vchod do otrasného oranžového činžiaku, vytasí z vrecka zväzok kľúčov. Kuká na ne, ale už si spomína. Dejá vu jak sto koní. Celých dvadsať rokov, čo tu býval, ho zažíval pravidelne. Všetky kľúče vyzerajú úplne rovnako. Všetky majú ten istý fádny lesk, dokonca sú od toho istého výrobcu. A je ich aspoň dvadsať. Už si nepamätá, ktorému kľúču patrí ktorá zámka. A neplánuje skúšať každý jeden, na to je starý. Zaškúli na mená pri zvončekoch a po chvíli stlačí ten najvyšúchanejší.

Stano čaká a čaká, zhrbený sa opiera o paličku a šomre si popod nos, ale nie preto, že by bol netrprzlivý, to nie. Posledných šesť rokov má problémy s kolenom a akurát teraz sa muselo začať sťažovať na pridlhú prechádzku.

Zvonček zašumí a ozve sa to najneprívetivejšie: ,,Hmmmmm?", aké kedy Stano počul.

,,Maťa, otvor mi, prosím ťa."

Povzdych. ,,Jasné, dedo."

Stano si to rozrazí vchodovými dverami a približuje sa k výťahu. Vydýchne si, keď sa za ním začínajú zatvárať dvere a on už drží gombík štvrtého poschodia.

Zrazu sa ale otvoria vchodové dvere. Vidí, ako dovnútra vchádza červená tvár s nafúknutými lícami od vyčerpania. Kučery má v očiach, v rukách drží obrovský štós papierov a potáca sa po chodbe poloslepá. Úzka sukňa, ktorá končí pod kolenami jej nedovolí spraviť dlhší krok a lodičky sa jej len-len že nepotopia.

Stanovi sa zachveje žalúdok. Cíti, ako mu po ľavom spánku steká kvapôčka potu. Snaží sa ako Luke Skywalker silou vôle zatvoriť lenivé dvere. Vidí, ako sa mu vysmievajú a ešte spomalia.

Mladá suseda dvíha ruku, aby ho zastavila. Papiere sa jej rozsypú po celej chodbe, ako holuby, keď naraz vzlietajú zo strechy kostolov. Je to ako Božia milosť. Výťah pribuchne dvere a Stano už vyštartoval na štvrté poschodie. Jedna nula pre neho.

Pri vchodových dverách opäť vytiahne zväzok kľúčov, no teraz už nemôže nikomu zazvoniť a len skúša jeden po druhom. Dnes mu to trvá dvakrát tak dlho, lebo má v sebe kopu adrenalínu, ktorý jeho opotrebované telo už ťažko znáša (môže byť rád, že nedostal infarkt), takže niektoré kľúče vyskúša aj dvakrát. Až tridsiatydruhý pokus je úspešný.

V byte je tma. Žalúzie sú pozaťahované, dnu sa dostali len tenučké pásy, ktoré Stana niekedy neuveriteľne iritujú. To málo slnka osvetľuje nábytok odtlačený celkom k stenám, prikrytý igelitovou fóliou, z ktorej Stano raz za mesiac, a aj to len, ak má koleno dobrú náladu, utre prach. V strede obývačky stojí červené kresol, ktoré je asi tak stare ako on sám, možno aj staršie, s lampou a stolčekom, na ktorom sú položené časopisy s modelmi ruských vojnových lietadiel. Stano sa zošuchne na stoličku a sťažka dýcha.

Jeho syn mu zariadil super-ultra-hyper moderný dom. Má špičkovú telku, ktorú nezapol asi tak nikdy. Pevnú linku mu už dávno odmontovali a teraz má smártfón bez tlačidiel, cez ktorý ho nútia volať. Je tam umývačka riadu, sušička prádla, práčka s asi tak tristo programami, ako vyprať vlnené pančuchy, saténové kimono, deravé trenky alebo šifónové sako. Nedokázal pochopiť všetky tie gombíky a svetielka. Keď prvýkrát stál pred umývačkou riadu a chcel ju zapnúť, cítil sa ako Neil Armstrog vo vesmírnej lodi - všade to blikalo, pípalo, pískalo. (Riady nakoniec aj tak umýval v rukách.)Všetko v byte bolo nepoužité, zachované. Syn by ho asi zabil, keby zistil, že svoje prádlo dáva oprať jednej z dvoch susediek, s ktorými si rozumie.

Stanovi by stačila stará dobrá bedňa s dvoma kanálmi - jedným so správami a druhým s dokumentmi o Malajzii. Stačila by mu obyčajná práčka s dvoma programami - jedným na vlnené svetre a druhým na všetko ostatné. Sušičku by nepotreboval, stačil by mu sušiak a úplne najšťastnejší by bol, keby dostal naspäť pevnú linku. (I keď je pravda, že v jeho veku je ťažké nájsť starých známych, ktorí nie sú dementní alebo mŕtvi.)

Moderná doba ho začala pomaly vytláčať z vlastného bytu. Čo už. Vydrží pár rokov a potom mu bude stačiť drevený spacák.

Niekto zaklope. Stano neodpovedá. Nechce. Niekto zaklope znova a potom zazvoní. Potom zatrieska na dvere a to už počuje napajedenosť samu: ,,Hej, dedo! Otvor tie dvere, viem, že si tam!" Stano ešte stále nič. ,,Pred niekoľkými minútami som ti otvárala dvere, tak zo mňa nerob debila!"

Stano si povzdychne.

Za dverami stojí Maťa - jedna z dvoch susediek, s ktorými si rozumie, ale nie tá, ktorá mu perie oblečenie. Maťa študuje právo a má vlasy ako jedno obrovské ryšavé hniezdo, ktoré azda ukrýva atómovú bombu. Na chrbte má obrovský batoh, na nohách tie najšportovejšie tenisky, aké Stano kedy videl a v očiach odhodlanosť hodnú generála.

,,Hej, dedo, nechcel by si so mnou utiecť?" spýta sa.

Pozerá na ňu ako na zjavenie. Snaží sa zistiť, či je to realita, či sa mu to sníva alebo je už mŕtvy. ,,Utiecť?"

Maťa pokrčí plecami. ,,Hej. O polhodinu odchádza vlak do Svidníka."

Stano sa zamyslí a povie: ,,Daj mi chvíľu." Pribuchne dvere.

Z komody v spálni vytiahne prastarý kožený kufor, do ktorého nahádže veci, ktoré mu prídu potrebné. Oblečenie, hotovosť, lebo platobné karty mu naháňajú hrôzu, zopár liekov, ktoré aj tak zabúda užívať, šachovnicu, časopis o Malajzii a napokon sa rozhliadne po byte. Snaží sa vyroniť slzu, vyvolať v sebe nostalgiu. Snaží sa nájsť spomienku, ktorá sa spája s tým miestom, ktorá je tu zakonzervovaná a robí z bytu domov. Nijakú nenájde.

Zrak mu padne do rohu izby. Pásy svetla sa lámu na obryse púzdra. Veľkého puzdra, ktoré akoby bolo na gitaru, ale nie je. Už tak dlho nehral. Určite je rozladené a bude musieť vymeniť struny. Schmatne puzdro za hrdlo, šmarí zväzok prekliatych kľúčov do prastarého červeného kresla a zabuchne za sebou dvere.

Na stanici je na Stanov vkus až príliš veľa ľudí. Až príliš veľa kufrov a hlasov. Ale to bude asi tým, že je piatok a poobede.

Zistili, že vlak do Svidníka už dávno nechodí, ale že ten do Ružomberku odchádza asi o pol hodinu. Sadnú si na nástupište a oprú sa hlavami o zábradlie za lavičkou.

,,Nedalo sa ísť skorším?" frfle Stano. Maťa ho ignoruje a sčítava peniaze, ktoré dali dokopy.

Stano pokrúti hlavou. Pohľad mu padne na ich batožinu. So stiahnutým hrdlom zoberie tmavé puzdro. Rozopína zips, čo mu až príliš pripomína rozopínanie zipsu nad ženských šatách. Čierne šaty odloží stranou a po niekoľkých rokoch opäť vidí nahé telo.

Maťa sa zachechce. ,,To čo je za čudnú gitaru?"

,,Bendžo." Je dojatý.

,,Hm?"

,,Je to bendžo."

Maťa skepticky sleduje, ako ladí nástroj: pozorne načúva každej strune a potom jej zvuk dotiahne do dokonalosti.

Stano prehodnotí stav strún. Nie je to také zlé, ako očakával. Mierne opotrebované, ale ešte sa na nich dá hrať. Na skúšku brnkne pár akordov a potom spustí aranžment Vivaldiho jesene.

Maťa vytiahne z vaku plechový hrnček, položí ho pred Stana a sleduje, či niekto ocení Stanovu pieseň centom.

Keď v hrnčeku zazvoní prvá minca, Maťa sa s úškrnom obráti na Stana. ,,Vieš, jak sa hovorí: čo sa zamladi naučíš, na starobu akoby si našiel."

Stano posmutnie, lebo si spomenie na sušičku, na umývačku riadu, na abstinujúcu pevnú linku a odpovie: ,,Čo sa zamladi naučíš, na starobu ti bude nahovno."