radosť

fialky

Poobede, keďže je korona a všetci sú doma, ideš na záhradu. Možno nachytať bronz alebo sa len nadýchať niečoho otvoreného. Nevieš. Alebo ti to je skôr jedno.

Vydáš sa na potulky okolo domu. Nie je sa veľmi na čo pozerať, ale u suseda na záhrade si už videla fialky, takže by ste mohli mať na dvore tiež. Ich zvyčajné miesto okupujú len dva trsy a ani tie nie sú honosne fialové, ale len nudné, biele. Je to na nič, ak sú toto naozaj jediné fialky, ktoré máte na záhrade, celá priskorá jar je v kýbli.

Tvoja mama s bratom idú umyť auto. Ani nefúka, čiže nie je zima. Je fajn počasie. Také akurát na ohavnú ružovú mikinu absolventa základnej školy s nevkusnou a gýčovou potlačou koruny. Je fakt škaredá. Jediná vec prečo ju strpíš - možno dokonca miluješ - je, že je aspoň o tri čísla väčšia, ako by si potrebovala. Hotový raj.

Keďže sú len dve špongie, tvoja mama a brat sa pustia do umývania a ty len tak z popudu - možno aby si auto nemusela umývať len obyčajnou hubkou - sa rozhodneš, že trochu povytrhávaš z predzáhradky burinu. V lete si túto činnosť nenávidela, preto aj teba samú náhle rozhodnutie prekvapí.

Začneš na jednom konci predzáhradky, pri múre a zvyšku bordelu z rekonštrukcie domu. Popri dome a múre k susedom vedie úzka ulička, ktorá je večne v tieni, z jednej strany dom, z druhej vysoké, štíhle tuje, široká akurát pre jedného.

A tam kvitnú, pokorne rozvíjajú lupene, sama netušíš, pred akým slnkom si vystavujú listy na obdiv, ale sú tam. Fialové, drobné. Okamžite k nim priskáčeš a obdivuješ ich ako neandertálec oheň. Dáš sa na všetky štyri a privoniaš. Rýchlo si zaželáš, že ich susedov pes, ktorý večne utekal k vám do záhrady, neočúral a potom si vychutnáš vôňu. Dýchaš. Toto je jar.

Nachvíľu ich opustíš a ideš znovu trhať burinu. Pred tým, než sa vrátiš dovnútra, ich zopár natrháš. Každej sa poďakuješ. Zoberieš ešte jedno steblo trávy a zviažeš ich dokopy. V kuchyni do štamperlíka naleješ trochu vody a potom doň ponoríš stonky. Takto to robievaš každý rok, odkedy ste sa do domu nasťahovali.

Večer, keď si sadnete všetci za stôl, obdivujete fialky. Podávate si štamperlík a privoniavate.

,,Ich vôňa je priamočiara."
,,Taká úprimná, ladná."
,,Nie taká hutná ako ľalie. Tie nenávidím, smrdia."
,,Fialky voňajú najlepšie."

Večer ešte ideš trochu programovať. Na informatiku máte naprogramovať jednoduchú hru a keďže ty si dokonalý antitalent, chceš to mať čo najskôr z krku.

Nedarí sa to. Počítač neustále pindá do každého nového príkazu, ktorý napíšeš. Máš pocit, že ešte aj internet klame, lebo nikto na tejto planéte ti neodkáže vysvetliť, čo ten debilný príkaz random.randint, do šiestich pekiel a siedmeho očistca, robí. Teoreticky chápeš, ale v praxi sa počítač škriepi, pľuje a nadáva ako chorá vrana. Najhoršie sú tie slová, ktoré priznávaš po bezvýslednej hodine:,,Vzdávam to."

Odteperíš sa do izby, máš pocit, že je ten správny čas na yogu, ale nie je. Aj to vzdávaš a potom už len ležíš na zemi vo svojej izbe, sebecky sa trieštiš, neplačeš, zas ešte nad tebou tá pripečená informatika nevyhrala. Hneď zajtra nabrúsiš nože a pustíš sa do nej znovu. Ale teraz, môžeš nemyslieť a oddychovať.

Zrazu sa ti zachce trošku socializovať sa, tak zlezieš dolu do obývačky, kde tvoja mama sleduje nejakú naživo besedu o korone. Je jej plná telka a je to nahovno. Po pár minútach ťa mama posiela spať.

Poslúchneš, lebo súboj s compom (povieš to slovo, napriek tomu, že ho nenávidíš za to, aké je nespisovné) ťa vyčerpal.

Keď prechádzaš okolo kuchynského stola, zastavíš sa. Zoberieš štamperlík do rúk a vdýchneš. Elegantná droga. Stopercentný voňavý peľ. Ešteže nie si alergická. Miluješ to. Fialky.