radosť

alternatívny koniec Snehulienky

,,A ďakujeme ti za tvoje jedlo," smrkol Smieško s kútikmi úst stiahnutými smerom nadol. Spachtoš vedľa neho zatrúbil do červenej vreckovky a ďalej bez slova upieral zrak na sklenú truhlu, kde bolo uložené telo Snehulienky.

Hundroš jej zatlačil oči a ruky jej položil na driek, aby aj vo večnom spánku vyzerala ako princezná.

Zo smútenia siedmych trpaslíkov vytrhlo erdžanie a rozhorčený mužský hlas: ,,Počkaj, ty nepodarený zver. Nemôžeš si to rozrážať cez stromy."

Trpaslíci zborovo prekrútili očami. To bol presne ten švárny šuhaj, o ktorom hovorilo celé kráľovstvo a dievčatá mu padali k nohám.

Hundroš veril, že princ by nebol taký príťažlivý, keby pred svojím krstným menom nenosil nálepku "princ". V skutočnosti sa na tátošovi niesol čerstvý štyridsiatnik s dvoma bradami, menším bruškom a povýšeneckým výrazom.

Hundroš mal milión dôvodov nenávidieť princa. Či už kvôli tomu, že trpaslíkov vyhnal do lesov, odrezal od spoločnosti a ponížil alebo išlo o spôsob, akým si špáral špiny z pupku, keď sa nik nedíval.

Smieško veril na rozprávky, a preto ako jediný z trpaslíkov vedel, že princ by Snehulienku dokázal prebrať bozkom.

,,Princ! Pán princ!" začal zbesilo mávať rukami. Princ sa omámene pozrel dolu k nohám a zdvihol obočie, keď tam uvidel drobnú kreatúru, ktorá mu mávala, akoby ju to malo stáť život.

,,No servus. Čo scete?"

,,Pomôžte nám zobudiť Snehulienku! Len vďaka vám vstane!"

Princ si poškriabal ľavou rukou pravé ucho.

,,Nebojte sa. Nič to nebude!" upokojoval ho Smieško.

Napokon princa donútil zliesť dolu z koňa. Princ plánoval elegantné zosadnutie, aké sa na dediča trónu patrilo. No ktovie, či to bolo vrodené alebo za to mohlo tých osem pohárov vína, ktoré pred cestou do lesa stihol vyslopať, princ sa rozčapil na zemi.

,,Juj, pán princ, nie že si niečo urobíte!" zľakol sa Smieško a už bol pri princovi, aby mu pomohol na nohy. Spolu prešli až k truhle, ktorú Hundroš so Spachtošom otvorili. Princa a sedem trpaslíkov ovalil pach rozkladajúceho sa tela, až zosúladene pokrčili nosmi.

Princ sa pripotácal až k Snehulienke, kľakol si na koleno, zapozeral sa do jej prenádhernej tváre a strelil jej facku.
Hundrošovi obelela tvár a už-už štartoval vrtuľu, aby princa namieste zmlátil, keby ho nedržali Mudroš a Spachtoš.

,,Nie! Nie! Nie!" zareagoval Smieško skôr. ,,Bozkom! Musíte ju zobudiť bozkom!"

,,Jáj! Šak hovorte!" Princ sa znovu nahol nad Snehulienku a odprisahal, že naposledy. Pochvalné zahmkanie trpaslíkov mu prezradilo, že Snehulienku pobozkal správne a konečne sa môže odlepiť od jej pier.
Švihom sa postavil a vytiahol si vlhčené utierky, ktorými si rýchlo poutieral pery. Mal zlý pocit, že chuti mŕtvoly sa nikdy celkom nezbaví.
Snehulienka ďalej spala.

,,Hej, ty somár," otočil sa Hundroš na princa. ,,Má sa zobudiť! Pobozkaj ju ešte raz!"

Princ sa považoval za flegmatika, no v tej chvíli mu nebolo všetko jedno. Rýchlo vysadol na bieleho tátoša a odcválal kade-ľahšie.

Trpaslíci zostali skamenení stáť. Sledovali, ako sa vzďaľuje zadok koňa a úmerne s ním sa vzďaľuje aj šanca prebrať Snehulienku k životu.

,,No nič, chlapci," ozval sa Mudroš, ,,poďme domov."

Smútočný pochod sa odobral lesom.
Vo chvíli, ako ich úplne zahalili kmene stromov, vyliezla z úkrytu starena od hlavy po päty v čiernom plášti. Zastavila sa pri ležiacej Snehulienke a sadla si na sklenú truhlu.

,,Neviem, čo by som ti teraz mala povedať, ale bola si tá najhoršia nevlastná dcéra a prepáč, ten jablčný koláč ti poslala babička. Zabudla som jej povedať, že si na jablká alergická."