radosť

tri oči sú príliš

Niekedy sa cítila ako Kálí. V tých dňoch chcela len plakať, vyhýbať sa svetu do takej miery, do akej sa dá a zožrať asi tak dve päťsto gramové čokolády Milka s príchuťou Oreo, lebo s keksíkmi, ktoré sa kĺzali dolu hrdlom a niekedy jej úplne upchali hltan, cítila akési masochistické zadosťučinenie voči sebe samej.
Už si nespomínala, či objavenie tretieho oka začalo, keď videla toho bezdomovca, ktorý sa prechádzal po meste s rukami za chrbtom, tak osamelý, že by ho najradšej objala alebo keď videla tie tri dievčatá, ktoré po lampách a stojanoch na bycikle lepili papieriky s nápisom "love". Na čo si spomínala, bolo, že celá táto precitlivelá rozprávka pokračovala tým, že samu seba začala prirovnávať k hinduistickej bohyni Kálí. Nie, že by sa cítila božsky, ani náhodou, cítila len očnú buľvu uprostred čela, ktorá modelovala slzy tak rýchlo, ako keď v druhej triede na zákldake vytvárali postavičky z plastelíny. Aj odtiaľ si pamätala, že svojej modrej príšerke so štyrmi rukami venovala o oko naviac, aby sa s ním viac mohla tešiť zo života. Teraz sa jej pôvodné dve oči pozerali na chodník a sledovali, aby nezakopla a to tretie, v konečnom dôsledku nežiaduce, sa rozhliadalo naokolo. Videlo toho omnoho viac ako len chodník s hrboľmi a prasklinami. Kálíno oko videlo ľudí, ktorí sa mali lepšie ako ona, ľudí, ktorí sa mali horšie ako ona a ľudí, ktorí sa mali tak ako ona. Kálíno oko ju donútilo dvihnúť obe oči a začala sa potkýnať.
Oko jej podarovalo aj akúsi úzkosť a hrču v hltane, akokeby sa za to celé obdobie z keksíkov z Milka-Oreo čokolády nahromadilo až príliš omrviniek a jej schopnosť prehltnúť sústo zlyhávala. Uprostred ulice okolo medzi ľuďmi, ktorí videli seba, sa začala dusiť.
Z jej dvoch očí sa začali sypať oreo omrvinky a oko bohyne bolo ako vodopád. Slzy jej začali vytekať aj z uší a nosa a napokon začali tiecť do hrdla a spláchli guču omrviniek do žalúdka, kde si s ňou všetky kyseliny a baktérie už poradili.
Celý ten proces jej vlastného sebeckého trieštenia si nikto nevšimol. Nikto naokolo v tú chvíľu nemal Kálíno oko, ktoré by plakalo.
Keď ležala na studenom betóne v piatok večer, povedala si, že tretie oko alebo piate, musí sa pozbierať. Tak vytiahla prútený košík a všetky čerešne do poslednej stonky pozbierala a svedomito upratala všetok ten bordel, ktorý narobila. A tak odkráčala domov.
Keď sa v izbe so zastretými záclonami, aby si susedia nemohli šepkať, pozrela do zrkadla, Kálíno oko tam už nebolo. Zostali len vyplakané oči, košík čerešní uprosted jesene a omrvinky na jej žltom pulóvri.