radosť

meno

,,Prestaň," šepla som. Bála som sa povedať to nahlas, hoci okolo nás nik nebol.

Okolie zábradlia, na ktorom sme sedeli, bolo ponorené do pokojného ticha. Obklopení nocou sme si pozerali do očí s nohami prevesenými cez most SNP.

Nevidela som mu do tváre. Mal na hlave kapucňu a tieň mi zakrýval výhľad na jeho tvár.

Cítila som na sebe jeho pohľad. Cítila som bolesť, s ktorou sa na mňa díval.

A pritom som ho dnes stretla prvýkrát.

Netušila som ani ako sa volá. A bližšie informácie už tobôž nie.
Vedela som len, že chce odísť.

A ja som posledná, ktorá ho tu drží.

,,Čo chceš robiť?" spýtal sa ironicky. ,,Porozprávať sa o mojom mizernom živote?"

Jeho tón ma prekvapil a chtiac-nechtiac aj zranil. Chcela som mu len pomôcť!

Zhlboka som sa nadýchla a odpovedala. ,,Áno. Chcem sa porozprávať o tvojom mizernom živote."

Prudko zvrtol hlavu mojím smerom. Nevedela som vylúštiť, či od prekvapenia alebo to bol len reflex, či čo.

,,Ako sa voláš?" pokračovala som odhodlaná nevzdať sa.

Moja maličkosť sa totiž vyznačovala jednou zaujímavou vlastnosťou - tvrdohlavosťou.

Hodnú chvíľu bol ticho.

,,Nepoviem ti to," vyhlásil do tmy.

,,Fajn," hneď som zareagovala, ,,budem ťa volať..." nachvíľu som sa zamyslela. ,,Pavol," povedala som víťazoslávne.

,,Pavol?" zasmial sa nad tou absurditou. ,,To čo je za meno?"

,,Mal si na výber," pokrčila som plecami. ,,Mohol si mi povedať svoje pravé meno, no neurobil si tak. Tak som ti vybrala meno, aké som uznala za vhodné."

Len pokrútil hlavou nič nehovoriac. ,,A ty sa voláš ako?" spýtal sa napokon.

,,Nepoviem," tajomne som sa usmiala.

,,Beriem na vedomie. V tom prípade budeš Ester." Zagúľala som očami a zahľadela sa do diaľky.

,,Prečo si prišiel, Pavol?" spýtala som sa po chvíli.

Sklonil hlavu a rozhojdal nohy tak, že mu teraz veselo hompáľali nad tmavou vodou. No bolo mi jasné, že on veselý ani zďaleka nie je.

,,Chcem ísť inde," povedal ticho, až som mala problém zachytiť slová, ktoré hovoril. ,,Prečo ma nenecháš?" zvrtol hlavu opäť ku mne a podráždene sa na mňa zahľadel.

,,Viem, že tvoje meno nie je jediné tajomstvo, ktoré skrývaš. Povedz mi čosi o sebe, Pavol," vyzvala som ho s úsmevom na perách.

Zdvihol ruku a prešiel si ňou po tvári. Až teraz som si všimla, že je bledšia než tá moja. No nie zas taká bledá ako mojej najlepšej kamošky Evy, ktorá je albínka.

,,Odkiaľ pochádzaš, Pavol?"

,,Som z Ukrajiny, Ester."

Cítila som, ako sa usmial.

,,Je tam pekne?" spýtala som sa.

,,Nie," odpovedal a úsmev sa mu ešte viac rozšíril.

,,Tak prečo sa usmievaš?" nechápala som.

,,Ukrajinu milujem a zároveň nenávidím."

Pozeral do tmy. Nevedela som, či niečo povedať alebo len zostať ticho. Nemala som poňatia, či začne rozprávať alebo budeme len takto sedieť.

Napokon zdvihol ruky a zložil si kapucňu.

Zbadala som mladého muža, ktorý mohol byť odo mňa o niekoľko rokov starší. Hrubý nos mal pokrytý jemnými pehami, ktoré sa mu ligotali v svetle pouličnej lampy. Jasné modre oči ma sledovali bolestným pohľadom. Pery mal hrubšie ako ja a bradu mu pokrývalo jemné strnisko. Moja detailistická stránka zaregistrovala malú jazvičku pod ľavým kútikom úst. Svetlé, dlhé vlasy mal v drdole. Prišlo mi vtipné, že má dlhšie vlasy než ja. Mne tie moje siahali tak maximálne do pol krku.

,,Čo ti je smiešne, Ester?" Pokrčil obočie, ktoré by mu nejedno dievča závidelo.

,,Máš dlhšie vlasy než ja," povedala som stále sa uškŕňajúc.

Zagúľal očami, no videla som, ako mu trhlo kútikom úst.

Opäť sme sa zapozerali do tmy rozprestierajúcej sa pred nami.

,,Ukrajina mi chýba," začal, ,,je to tam prekrásne. V našej dedine je skvelý čerstvý studený vzduch. Keď som bol úplne zúfalý, len som vyšiel von na prechádzku. Nestojí to tam za veľa, no príroda ťa vždy privíta s otvoreným náručím."

Na chvíľu sa odmlčal a zapozeral sa do vody.

,,Mám rád aj ľudí tam. Moja babička mi vždy hovorila, že sa nemám nikde túlať, no ja som vždy utiekol a bol som schopný prechádzať sa aj celé dni po hlavnom námestí," usmial sa a v očiach sa mu zaleskli slzy. Pre istotu sklonil hlavu, aby som ich nezahliadla, no neunikli môjmu bystrému pohľadu.

,,A pritom to je taká otrasná krajina. Ľudia žijú v chudobe. Každodenne umierajú. Chorí nemajú lekárov. Koľkokrát sa stane, že malé dieťa neprežije. Ester, vieš aké bolo ťažké vyrásť tam?"

Pozrela som naňho so smútkom v očiach.

Nikdy by som nemyslela, že čosi také spravím, no napokon som si oprela hlavu o jeho plece.

Stŕpol, keď zacítil, že sa oňho opieram, no potom sa uvoľnil.

,,Chcem odísť za babičkou, vieš? Preč zo sveta," zašepkal. ,,Nechal som tam svojich bratov a sestry aj mamu. Nechal som ich tam samých. Ester, chápeš to? Sebecky som odišiel na Slovensko a ich som nechal napospas tomu bastardovi," nahnevane si odpľul kdesi do temnoty.

,,Ten prašivý pes nás len zneužíval. Mama si myslela, že nám pomôže. No všetko, čo sme zarobili len prepil. Ked prišiel neskoro domov, všetkých do jedného nás vyťahal za uši a mame strelil facku. Nenávidím ho."

Netušila som, o kom rozpráva, no v tej chvíli som ani nemukla. Hovorilo v neho čisté zúfalstvo, hnev a zhnusenie zo seba samého.

,,Chcem ísť za babičkou, Ester," zopakoval.

,,Nechcela by tvoja babička, aby si zostal tu a pomohol svojej rodine?" spýtala som sa po dosť dlhej odmlke, keď sme boli ponorení do našich vlastných myšlienok.

Prekvapene sa na mňa pozrel. ,,Opäť sa správaš sebecky. Chceš odísť. No teraz máš šancu napraviť to. Zostaň tu a choď na Ukrajinu."

,,To nemôžem. Keď sa im ukážem na oči, už ma nebudú chcieť vidieť. Budú ma nenávidieť, Ester," zúfalo na mňa pozrel.

Unavene som zatvorila oči. ,,Nechápeš," pošepkala som pomaly. ,,Tvoja mama ťa miluje najviac na svete. Neexistuje, že by ťa znenávidela. Budeš pre nich záchranou, lebo sa vraciaš silnejší."

Opäť som sa posadila a pozrela naňho.

Naposledy som sa naňho usmiala a povedala: ,,Rob, ako uznáš za vhodné, Pavol. Verím, že sa rozhodneš správne."

Naklonila som sa k nemu a dala mu bozk na líce.

Potom som sa postavila na studený asfalt mostu a odkráčala som smerom domov.

Neviem, ako sa Pavol rozhodol.

Pevne verím, že išiel späť na Ukrajinu, no nie som si tým istá.
Často v noci, keď neviem zaspať, rozmýšľam nad Pavlom.

Kto to naozaj je.

No to sa asi už nikdy nedozviem.
Zostali mi po ňom už len spomienky a meno.

Nové meno, o ktorom viem len ja a Pavol.

Ester.