Jej obrazy neboli dokonalé.Ani ona nebola dokonalá.
Najradšej malovala prírodu,no tentokrát malovala bez predlohy.Nechala sa unášať pocitmi ktoré jej prúdili telom.Ktoré už roky nedokázala identifikovať pretože si prešla veľkým utrpením.Na sebe mala hrubý čierny sveter.Jej oblúbený,ktorý nosila zakaždým keď cítila smútok.Akoby našla komfort v tmavých veciach ktoré zobrazovali temnotu v jej živote v ktorej sa utápala.
Sedela na vŕzgajúcej sa drevenej stoličke a jej izba bola zahalená do tlmeného svetla.Z jej polootvoreného okna bolo počuť dopadajúce dažďové kvapky na parapetu.Milovala ten upokojujúci pocit.Vytváralo to bezchybnú jesennú atmosféru.Chcela mať čas pre seba.Dôkladne miešala farby aby čo najdetailnejšie dokázala zachytiť svoje pocity.Štetcom tancovala po plátne.Robila to s takou náruživosťou a ľahkosťou.
V pozadí jej hrala francúzska hudba.Myšlienkami zablúdila na Paríž ktorý jej tak neskutočne chýbal.
Dala by všetko za to aby mohla opäť blúdiť parížskymi ulicami a spoznávať čaro jej najoblúbenejšieho mesta.Bolo to miesto,ktoré ju robilo šťastnou,v ktorom mala pocit,že niekam patrí.
Mesto lásky ju pohltilo na toľko,ako myšlienky na lásku o ktorej každý večer snívala.Aj keď sa cítila bezcitná,aj keď si vždy snažila nahovoriť,že láska nie je pre ňu, v hĺbke duše cítila,že ju chce zažiť.Bola by sklamaná ak by bola ukrátená o prirodzený ľudský cit ľúbiť niekoho.Ľúbila len raz,aspoň si to myslí,pretože jej myšlienky ju nútia pochybovať o všetkých jej činoch v minulosti.
Ups.Čo sa to stalo? Jej myšlienky ju dohnali k slzám.Vidí,ako jej kvapôčky sĺz kvapli na čerstvo namaľovaný obraz a rozmazali ho.Krehká to duša.Zadíva sa na svoje umelecké dielo.Teraz z neho ostala len machuľa.
Jej obrazy neboli dokonalé, a už vôbec nie tento.No svojou dokonalou nedokonalosťou vytvorila niečo
unikátne počas toho,ako fantazírovala o dokonalej láske.
