Cupcakes and Cigarettes

1. Kapitola

Spokojne som si pohmkávala pesničku z rádia a miesila cesto na cupcakes. Dnes šlo všetko ako po masle. Koláče nám šli od ruky a zákazníkov sme mali od rána. Nechodilo ich však priveľa, to by sa už Lucy sťažovala a kričala by, aby ju šiel niekto vystriedať.

,,Nemôžeme počúvať niečo iné?" zastonal Iggy a dramaticky pretočil očami nad Shakirou a jej nesmrteľným lelo lole lole.

Iggy sa celým menom volal Ignatius, ale neznášal, keď ho tak ľudia volali. Pracoval u mňa zatiaľ len na polovičný úväzok, ale zvažoval, že sa tu zamestná natrvalo, čo ma trochu prekvapilo. Predsa len, nie každý deň vidíte chlapca vyznávajúceho punk, ktorého vášeň je pečenie. Rýchlo som však pochopila, že roztrhané nohavice, kovové ozdoby v ušiach, kožená bunda a zelené vlasy z neho nerobia nebezpečného človeka. Iggy bol v skutočnosti džentlmen. Neraz som ho videla pomáhať starším dámam, ktoré sa ho najprv zľakli, ale potom sa z neho roztápali a štípali mu líca.

,,A čo by si teda chcel počúvať?" spýtala som sa a očistila som si ruky od cesta.

,,Anarchy in the UK," znela jeho okamžitá odpoveď.

,,No dobre," súhlasila som. Iggy okamžite vytiahol svoj mobil a pustil si pesničku na želanie. Ak mu to urobí radosť, tak nech. Aj tak to nebude rušiť zákazníkov, keď mám zatvorené dvere.

Iggy si púšťal ďalej pesničky a popritom usilovne pracoval. Upečené koláče som dala na tácku a vzala ich na predajňu, kde bola Lucy. Stála za pokladňou a tvárila sa ako trestné oznámenie. Vždy bola buď znudená alebo podráždená.

,,Kto ťa naštval tentokrát?" spýtala som sa, kým som vykladala koláče do výkladu a dávala som si pozor na svoj tón. Nechcela som ju dráždiť ešte viac.

,,Jedna baba sem prišla a pýta sa, či máme niečo kokosové. Hovorím jej, že nie. Ona sa na potom pýta, či máme aspoň kokosové cupcakes. Hovorím jej, že s kokosom nič nemáme, že máme len to, čo je vo výklade. Potom sa pýta, či máme kokosový cheesecake, tak som zopakovala, že máme iba to, čo je vo výklade. Neviem, či bola postihnutá, ale pýtala sa ma dvakrát a keď som jej zas povedala, že máme len to, čo je vo výklade, vieš na čo sa ma spýta?!"

,,Či máme niečo kokosové?" skúsila som a dúfala, že nevybuchne.

,,Spýtala sa ma čo máme vo výklade!" zvolala a plesla rukou po pulte.

Pár zákazníkov na nás zvedavo pozrelo, no hneď sa otočili späť. Chudák Lucy. Neviem ako by som si s takou zákazníčkou poradila ja. Brunetka si odfrkla a robila všetko vo svojich silách, aby ostala pokojná. Lucy sa snažila pracovať na svojom temperamente, ale málokedy jej to vyšlo. Odjakživa sa ľahko nahnevala. Či už na svoju nezodpovednú mladšiu sestru, zákazníkov, alebo aj mrak, ktorý sa objavil na nebi.

,,Niektorí ľudia sú proste idioti," zašomrala. Túto vetu používala vždy, keď dostávala svoj hnev ako-tak pod kontrolu. Obdivovala som ju za to, že sa aspoň snažila ovládať svoje emócie. Občas som ľutovala, že sme sa stretli až na vysokej škole, občas zas nie.

,,Zvládaš to ale naozaj perfektne," pochválila som ju. Lucy nadvihla obočie a jazykom si prešla po perách.

,,Olivia, je niečo, na čo sa nepozeráš pozitívne? Nehnevaj sa, ale z tvojej pozitívnej energie je mi občas zle."

,,To bude tým, že ty si tak negatívna," pousmiala som sa a prstami som jemne prešla po vráskach, ktoré sa jej na čele tvorili, keď sa mračila. Koža sa jej vyrovnala a Lucy mala na tvári uvoľnený výraz.

,,Žeby? Bež radšej do kuchyne. O chvíľu aj tak zatvárame."

So smiechom som poslúchla a vrátila sa k Iggymu. Spoločne sme poupratovali všetko, čo bolo od cesta, teda aj podlahy a steny, pri ktorých pracoval Iggy. Zamkla som pekáreň, rozlúčila sa s Lucy aj Iggym a pobrala som sa domov. Pred pekárňou zastavilo strieborné auto a ja som vedela, že nemusím ísť pešo.

,,Nastúp! Tu je zakázané stáť! Porušujem kvôli tebe zákon!" kričal Dean a jeho blond vlasy mu padali do očí ako sa obzeral, či náhodou v okolí nie sú policajti.

Rýchlo som nastúpila na miesto spolujazdca a Dean šliapol na plyn. Môj brat sa vždy bál, že ho policajti pre niečo zastavia a zatknú a napriek tomuto strachu neustále prekračoval povolenú rýchlosť.

,,Nenapadlo ti zastaviť na parkovisku a ísť povolenou rýchlosťou?" spýtala som sa ho stroho.

,,Na to som nemal čas. Šiel som ešte do potravín, potom do lekárne a potom po teba."

,,Prečo si bol v lekárni?" nechápavo som naňho pozrela.

,,Tam ma poslala mama. Peter je prechladený a potreboval sprej do nosa. Podľa mňa by ho vyliečila päsť do nosa, ale nie som lekár."

Zaplať pánboh, že ním nie je. Peter bol z nás najmladší a prirodzene, najrozmaznanejší, s čím mali Dean a Alistair problém. Al bol najstarší, po ňom nasledoval Dean, Seamus, ja a napokon Peter, ktorý mal desať rokov.

,,Mám ti pripomenúť, že o deviatej je rodinná večera," povedal Dean namiesto rozlúčky, keď ma vysadil pred mojím domom.

Pozrela som na hodinky. Ukazovali pol siedmej. To som mala dosť času na to, aby som sa stihla pripraviť.

,,Nezabudla som. Budem tam. Dávaj si pozor na policajtov," uškrnula som sa a vystúpila.

Dean kričal, že nie som vtipná a fujazdil preč. Jasné, a on nie je šialenec za volantom.