Cupcakes and Cigarettes

7. Kapitola

,,Robíš si srandu?!" zvolala som, čím som na seba nechcene upriamila pozornosť zákazníkov, ktorí sedeli pri stoloch a vychutnávali si koláče a kávu. Venovali mi podráždené pohľady, ale rýchlo odvrátili zrak k tanierom, či mobilom. Matthew sa na mne potichu zasmial.

,,Nie. Naozaj má tvoju fotku." 

To stačilo na to, aby mi stuhla krv v žilách. Aký rozumný dôvod má na to, aby mal moju fotku, keď ma šikanoval? A ešte v copíkoch a uniforme! Naplo ma pri pomyslení na vysvetlenia tejto znepokojivej informácie. Strach ma paralyzoval a nedokázala som sa ani pohnúť, nie to ešte reagovať na malého Matthewa, ktorý sa ma pýtal, či som v poriadku. Alistair, volaj Alistairovi, hovoril mi strach, ktorý ma ovládol.

,,Počkaj tu, prosím. Nikam nechoď," vytlačila som zo seba a hneď som zakašľala, od strachu mi totiž vyschlo v ústach. Matthew prikývol, ale pre istotu som mu dala dve makrónky a cupcake, aby tu fakt ostal. Nezvestné dieťa na dnešný zoznam starostí nepotrebujem.

Vybehla som do svojej kancelárie, kde som mala kabát a kabelku. K tej som sa vrhla dvomi skokmi a vytočila som bratovo číslo. Kým to zvonilo, do očí sa mi stihli natlačiť slzy a na čele som cítila studený pot.

,,Olivia, dúfam, že máš dobrý dôvod volať mi, keď pracujem, inak si ma neželaj, ty zasran," privítal ma nevrlo a zľakla som sa ešte viac. Čo ak mi nepomôže?

,,L-Louis... moju fo-tku," vykoktala som chabo a potichu som sa rozplakala. Posadila som sa, lebo som sa dosť triasla.

,,Čože? Hovor zrozumiteľne," zašomral, ale už neznel tak nevrlo, čo ma posmelilo.

,,Zas je tu Louisov syn. Povedal, že Louis má moju fotku, kde mám copíky a uniformu a..."

,,Ten chorý skurvysyn! Budem tam za hodinu, neboj sa. O všetko sa postarám," skočil mi do reči, naštvaný ako býk pri pohľade na červenú farbu a zložil.

Utrela som si slzy a začala som sa upokojovať. Al príde a zachráni ma, ako vždy. Zrazu ma však zasiahli výčitky svedomia. Ťahám ho z práce, bude z toho mať problém. Vlastne ani nie. Autoservis mu patrí, takže si môže odísť kedy sa mu zachce. Och, keby len nepracoval tak ďaleko a mohol by tu byť okamžite! Seamusovi a Deanovi som nevolala, Alistair im o tom aj tak povie. Myšlienka na to, že mi za každých okolností príde na pomoc na mňa mala nesmierne upokojujúce účinky. Príde aj keď ma vydesilo niečo, čo povedalo dieťa. 

Dieťa, na ktoré by mal niekto dohliadať. Olivia, preboha! Ešteže nemám deti. Rozbehla som sa späť k pokladni. Matthew stál za pultom a pomaly prežúval makrónky, vychutnával si ich. Omrvinky mal na oboch bacuľatých líčkach a padali mu aj na biele tričko, ktoré už nebolo tak biele. Práve sa zahryzol do cupcaku, keď sa rozrazili dvere pekárne a stál v nich zadychčaný Louis.

,,Včera si bol rýchlejší," poznamenal Matthew sklamane a zahryzol sa do cupcaku, pričom sa mu čokoládová plnka roztiekla po prstoch a lepila sa mu aj na dlhé zlatisté vlásky.

Louis mu chcel čosi odvrknúť, ale nemal dych. Rukami sa opieral o kolená a dychčal ako lokomotíva, čo si zákazníci so záujmom obzerali. Stuhla mi krv v žilách a zas som chcela plakať od strachu. Prečo sa vrátil a prečo má moju fotku? Pevne som sa držala pultu, aby som si pripomenula, že je medzi nami hranica, ktorú neprekročí. Veľmi to nepomáhalo, keď kráčal ku mne a Matthewovi.

,,Ty ma raz zabiješ. Vieš ako som sa o teba bál? Nestačilo ti vydesiť ma na smrť včera? Poviem ti to ešte raz, ty malý Satan. Nemôžeš len tak utiecť niekam, kde sú samí cudzí ľudia! Nemáš ani poňatia, čo všetko by sa ti mohlo stať," poúčal ho Louis a stále chytal dych.

,,Tu nie sú cudzí ľudia, je tu cupcake teta," namietal Matthew a ukázal na mňa.

Louis potichu zavrčal a rukou si prešiel po tvári. ,,Tá je cudzia, poznáš ju jeden deň aj s cestou."

,,Poznáš ju ty, to stačí," nedal sa malý a dal si ruku k ústam, no zistil, že je prázdna. Dojedol to, čo som mu dala a teraz vyzeral ako keby prišiel o niečo veľmi cenné. Pozrel na mňa psími očkami.

,,Nemohol by som dostať ešte jeden?" poprosil ma, no nebola som schopná odpovedať. Alistair, kde si?

,,Koľko si toho zjedol? A prečo si celý špinavý? A hlavne, nemôžeš si pýtať niečo, za čo nemôžeš zaplatiť," dohovoril mu Louis a na chvíľu som si myslela, že stratí vedomie.

,,Ona mi to dala sama," zamrmlal Matthew a oprášil si tričko, čím si ho zamazal od polevy. Louis si sťažka povzdychol a otočil sa ku mne. Tváril sa neisto, ale nedal to na sebe vidieť.

,,Čo som dlžný?" spýtal sa potichu a vytiahol peňaženku.

Ako sa môže správať tak pokojne po tom všetkom, čím som si kvôli nemu prešla? Tvári sa, akoby sa nikdy nič nestalo a pritom opak je pravdou. Ešte aj teraz ma ničí a to nestihol poriadne nič urobiť. Strach sa vo mne miešal s hnevom a cítila som horúčavu v tvári. Na škole som neznášala, keď som sa červenela, lebo vtedy boli moje pehy viditeľnejšie. A pehy boli jednou z vecí, ktoré na mne neustále komentoval. Tie a moje husté obočie boli jeho obľúbené. Dnes toho ale mám tak akurát dosť.

,,Prečo máš moju fotku?" povedala som prekvapivo pokojne a v duchu som si tlieskala za to, že som sa nezosypala a nekoktala som.

,,Prosím?" Louis sa zamračil a pozrel na mňa ako na blázna. Ešte sa rob hlúpy! Ukázala som na jeho dieťa a druhou rukou som drtila okraj pultu.

,,Tvoj syn povedal, že máš moju fotku, kde mám copíky a uniformu a myslím si, že si zaslúžim vysvetlenie. Aký máš dôvod na to, aby si mal takúto moju fotku, ty úchyl?" precedila som pomedzi zuby.

,,Áno, tú, čo si mi ukazoval," prikyvoval malý.

Louis na nás oboch nechápavo pozrel a potom sa plesol rukou do čela. Pousmial sa, ale pri pohľade na mňa mu ten úsmev z tváre rýchlo zmizol.

,,Pozri, chápem, že to znie všelijako, ale ver mi. Ono to má logické vysvetlenie."

Áno, má. To vysvetlenie vás čaká v ďalšej kapitole. Prepáčte mi to napätie, nedalo mi to. Páči sa vám zatiaľ príbeh? Nejaké obľúbené postavy?