hry osudu (2. hry štvrťstoročia)

život predtým

"Mary!"

Ignorovala som ho.

"Mary!" zvyšoval hlas.

Zapchala som si uši a ignorovala ho.

"Dopekla Amaryllis! Vypadni z postele a poď sem! Nemôžeš sa ukrývať večne!"

Nenávidela som ho.

Pomaly som vstala, neunúvala som sa nazuť si topánky. Boli staré a deravé, nemalo to zmysel. Pokožka na chodidlách mi za tie roky chodenia naboso tak stvrdla, že bola vhodnejšia na chôdzu ako moje vlastné zodraté topánky. Nemala som v pláne ani dať si sveter. Len jednoduché sivé šaty. Predo mnou ich nosilo aspoň 10 žien. Vôbec sa mi nepáčilo, ako zvýrazňovali moje vychudnuté telo. Mala som len 14 rokov a bola som kosť a koža. V našom obvode je to však normálne.

Vošla som do biednej kuchyne, kde sa nevarilo vyše 4 rokov. Stál tam môj otec a žul tvrdý chlieb. "To je moje!" skríkla som rozhorčene, ale aj neuvážene. Dostala som ho od môjho kamaráta Haymitcha. Vedel vždy zabezpečiť potravu, hoci nie príliš čestným spôsobom. Ale kto nechcel hladovať, musel sa naučiť presvedčivo klamať a zatajovať, poprípade robiť veci, s ktorými tak celkom nesúhlasil.

"Mal som si od teba vypýtať povolenie, aby som mohol zjesť chlieb v mojom dome?" zareval a očervenel. Vedela som, že je zle. Okamžite som sa prebrala, prebehla okolo neho a ocitla sa na čerstvom vzduchu. Prešla som až na koniec ulice. Tam som zastala, aby som sa vydýchala, pretože aj malá fyzická aktivita ma unavila. Bola som zle živená a slabá, navyše unavená.

Otec by mal ísť pracovať do bane. Ja by som mala byť v škole, ale tu väčšinou ľudí nezaujíma, či tam sme alebo nie. Vedela som písať, čítať, počítať a základné veci o uhlí a baniach a celú históriu Panemu a našeho obvodu. Väčšmi ma trápilo, ako zaobstarám potravu sebe a Haymitchovi, pretože teraz som na rade ja, minule on zohnal chlieb, ktorý momentálne ležal v žalúdku môjmu otcovi. Neznášala som ho. Pri spomienke na neho som zaťala päste. Vyrazila som k plotu, pretože okolo neho rástli jedlé rastliny a niektoré mali aj dobré korene. Plotom prechádzal elektrický prúd, ale len občas, pretože elektrickej energie bolo žalostne málo. Aj tak by som si za plot netrúfla ísť, s Haymitchom sme sa dohodli, že ak nám nehrozí smrť hladom, nebudeme pokúšať osud.

Haymitcha som spoznala pred dvoma rokmi. Mala som 12 a on bol len o rok starší. Obaja sme boli požiadať o kamienok. Bola som veľmi hladná a chcela som z obilia niečo vykúzliť. Môj otec bol beznádejný alkoholik a nestaral sa o mňa. Matka mi umrela pri banskom nešťastí keď som mala 10 rokov. Haymitch vyzeral silný a najedený. Keď ma uvidel, zaviedol ma do Hobu. Zakázal mi požiadať o kamienok, on sám to však urobil. V Hobe, čiernom trhu, nakúpil jedlo výmenou za alkohol. Povedal, že ho ukradol jeho mame. "Môj otec tiež pije," zachmúrila som sa. Haymitch sa na mňa pozrel, ale nie súcitne. Skôr ako keby mi rozumel. Vtedy som si ho obľúbila. Dal mi nejaké jedlo a povedal, že sa musím naučiť trocha obchodovať. Nasledujúce dni sme zbierali rastliny, korienky, kradli našim alkohol, vyrábali z dreva užitočné predmety a všetko sme to predávali v Hobe. Haymitch sa jedného dňa chcel dostať za plot, ale zrazu ním prebehol elektrický prúd. Boli sme len kúsok od neho. Vtedy vznikla dohoda, že sa tam vyberieme, len keď nám naozaj pôjde o život.

Teraz nešlo o život, takže som len zbierala rastlinky a korene. Bolo to žalostne málo na môj ubolený žalúdok. Strčila som si ich do vrecka šiat. Vydala som sa teda do lepšej časti mesta, prechádzajúc okolo mäsiarstva som si všimla smetiaky.Mäso som jedla len pár krát v živote, nemala som s jeho prípravou žiadne skúsenosti, ale smetiaky upútali moju pozornosť. Možno bude Haymitch vedieť, čo s mäsom. Priblížila som sa k nim a pootvorila veko. Boli to celkom čisté nádoby, kde mäsiar ku koncu dňa hodí zbytočné mäso. Je hlúposť ponechávať si ho dlhšie, pretože by sa pokazilo. Takže som mala akú-takú šancu, že nájdem niečo zo včera, keďže ešte nebol večer. A naozaj. Bolo tam pár nechutných vecí, ktoré by nikto nikdy nekúpil, ale aj včerajšie kusy mäsa. Usmiala som sa. Poznala som mäsiara Debseyho, niekedy tu nechával dobré kusy pre hladujúcich. Lenže smeny si striedal s jeho bratom, ktorý tak priateľský nebol, preto som si dávala pozor, aby ma zvnútra nevideli, nebola som si istá, ktorý z nich momentálne obsluhuje zákazníkov. Uchmatla som kus bravčového (tým som si nebola istá, ale vyzeralo to dobre) a utiekla. Musela som vyhľadať kamaráta.

Našla som ho pred Hobom. V ruke zvieral ešte neotvorenú fľašu páleného alkoholu, ktorú sa zrejme chystal predať. "Haymitch!" povedala som radostne. "Pozri!" Prezrel si mäso a usmial sa. "Výborne. Len to skry, aby ti to niekto neuchmatol. Poďme domov, mama to pripraví. Ak nebude opitá. Ale nemala by byť, ukradol som jej len nedávno všetok alkohol. Keď je však triezva, nemá dobrú náladu."

Lenže pani  Abernathyová sa len potešila, keď videla syna s mäsom v ruke. Zdvorilo pozdravila aj mňa a vybrala sa do kuchyne pripraviť obed. My s Haymitchom sme si sadli za malý dubový stôl a čakali. Zatiaľ som mu hovorila o otcovi. "Čo by asi povedal, keby ma vylosujú? Plakal by, keby vedel, že pôjdem na Hry?" spýtala som sa zamyslene. "Prestaň," povedal Haymitch láskavo, hoci to on nezvykne. "Nevyberú teba ani mňa. Ani nabudúci rok to tak nebude. Nevyberú nás nikdy v živote. Potom už budeš mať 18, ja 19 a budeme v bezpečí," hovoril ako nejakú rozprávku. Ani sa nesnažil hovoriť presvedčivo. Smutne som sa usmiala a pod stolom som ho chytila za ruku. Stisk mi slabo opätoval. V tom do miestnosti vošla pani Abernathyová aj s veľkou misou pariacej sa polievky. "Urobila som polievku s kúskami mäsa. Počkajte ale, kým vychladne." Položila misu na stôl a priniesla tri lyžice, pomcou ktorých sme jedli polievku. Jedli sme rýchlo a ústa nás pálili, ale boli sme veľmi hladní. Po jedle sme sa poďakovali a ja som myslela na to, koľko takýchto chvíľ ešte zažijem. Druhé hry štvrťstoročia sa neodvratne blížili a s nimi aj vidina mojej alebo Haymitchovej smrti.