Jednodielovky Dramione

Spomienky

Kučeravá čarodejnica práve vtrhla na miesto, o ktorom si myslela, že ju tu nikto nebude rušiť. Opustené záchody.

Presunula sa k rohu, kde sa zrútila na zem. Až doteraz tie slzy dokázala udržať, nemohla plakať na verejnosti, aby mu ukázala tie slzy. Slzy, ktoré práve tiekli pre neho. Kôli nemu.

Toľko sĺz už pre neho vyplakala, ale myslela si, že od toho incidentu v knižnici sa to už nebude opakovať. Asi sa dosť zmýlila. V ňom sa mýlila.

Na chvíľu sa upokojila a neprítomne pozerala pred seba. V hlave si stále opakovala jednu a tú istú otázku. ,,Ako som mohla byť taká hlúpa?"

Odfrkla si. Možno to bolo tou atmosférou, ktorá tam vtedy prevládala. Možno to bolo len uvedomenie toho, že nemusí byť taký, aký sa na prvý pohľad zdal. Teraz však prevládalo iné uvedomenie. Tentoraz toho, že to nikdy nemala dopustiť. Nikdy to nemala nechať zájsť tak ďaleko.

Sedela v knižnici u svojho obľúbeného stola. Bola tu už posledná. Nikto okrem nej tu teraz nebol. Verili jej natoľko, že mala kľúče aby to tu mohla po odchode zamknúť a kľúče vrátiť na druhý deň. Dokonca mala o chvíľu dostať aj svoj vlastný kľúč od knižnice, ale báli sa, že by tu potom bola celý čas. To nebolo zdravé.

Práve chcela otočiť stránku, keď počula niečo, čo ju prekvapilo. Za prvé si myslela, že je tu sama. A za druhé, tie zvuky nevedela identifikovať.

Postavila sa a vytiahla prútik. Bol to zvyk. Už sedem rokov musela byť vždy vo strehu. Aj keď teraz už Voldemort není žiadna hrozba, stále sa nájdu tí, ktorí by ho radi pomstili.

Keď sa viacej započúvala zistila, že sú to vzlyky. Počula niekoho plakať. Cítila potrebu toho človeka utíšiť. Vybrala za tým zvukom.

Zaviedlo ju to až úplne do zadu. To miesto bolo málo používané. Niektorí ľudia dokonca ani nevideli, že v knižnici vôbec toto miesto je.

Nakukla cez poličku kníh aby zistila, že ten, koho chcela utíšiť je ten rovnakí človek, ktorí jej celé roky ubližoval.

Zaváhala. Vyzeral hrozne. Hlavu mal opretú o stenu a po jeho tvári stekali stále nové slzy. V tvári bol celý ružový a vôbec sa nesnažil zadržať vzlyky, ktoré sa mu drali z hrdla. Jeho blonďavé vlasy mal strapaté, a aj keď sa to možno nehodilo, páčili sa jej takto oveľa viacej. Prvé tri gombíky na košeli mal rozopnuté a slizolinskú kravatu mal okolo krku len tak.

Znova sa na ten pohľad pred sebou zamerala viacej. Oči sa jej rozšírili, keď si všimla prázdnej fľaše whiskey vedľa neho. Ako dlho tu už je a pije? Knižnica mala zatvárať len pred pol hodinou. To by za takú krátku dobu vypiť nestihol. Takže to tu popíjal ešte keď tu boli aj iní.

Rozhodla sa mu ukázať. Vyšla spoza políc a postavila sa tak, aby na ňu mal dobrý výhľad. Ale on si jej nevšimol. Mal zatvorené oči a stále plakal.

Podišla k nemu bližšie, ale stále nič. Chcela niečo urobiť, ale nechcela ho ešte viacej rozrušiť. Takže tam takto stála ešte dlho.

Vyzeralo to, že sa konečne upokojil keď si svoju tvár vložil do dlaní. Avšak, stále si jej nevšimol. Už neplakal takže chcela už konečne niečo urobiť. Nemôže tu predsa nad ním stáť a čakať až si jej všimne.

Dotkla sa jeho ramena. Viditeľne stuhol, ale nepozrel sa na ňu. Zamumlal niečo ako: ,,Vypadni!"

Ona sa ale nedala. ,,Čo sa ti stalo?" Trhol sa. Vedela, že ju spoznal. Sadla si vedľa neho, ani raz sa na ňu nepozrel, ale ani nemusel. Reč jeho tela hovorila mnohé. ,,Mne to môžeš povedať."