Jednodielovky Dramione

Čas si berie obete

Rokfort sa ponoril do ticha. Vojna skončila rok dozadu. Vzala si so sebou veľa ľudí, nevinních životov. Každá jedna strata bola zničujúca, bolestná. A aj napriek tomu všetkému sa niektorí študenti vybrali doštudovať a to v dodatkovom ročníku.

Draco Malfoy nesmel chýbať. A dokonca šiel dobrovoľne. Keď prišiel list so žiadosťou o dokončenie štúdia, prijal. Malo to jeden prostý dôvod. Chcel ju znova vidieť.

Už len to privítanie u vlaku s jeho priateľmi bolo dojemné. Zdalo sa mu však, že je niečo zle. Pansy sa naňho pozerala skoro až ľútostivo, Blaise, ktorý mával väčšinou vtipné poznámky a odľahčoval atmosféru bol podivne ticho a Theo sa naňho nenápadne pozeral. Nechápal, ale nepýtal sa. Bál sa však, že ak už bol dôvod ich správania akýkoľvek, čoskoro sa to dozvie. Bol si istý aj tým, že sa mu to asi nebude páčiť.

Čakal, že ju stretne, že ju uvidí, ale nestalo sa to. Ani na nástupišti, ani vo vlaku. Dúfal, že ju uvidí aspoň vo Veľkej sieni. Pochyboval totiž, že by práve ona odmietla vzdelanie navyše, aj keď to vôbec nepotrebovala. Ona taká nebola.

Pomalým krokom sa približoval k škole, kde strávil väčšinu svojho života. Ani neveril, že tu toho zažil toľko. Dospievanie, priateľstvo, lásku, smútok, ale aj vojnu. Možno by si to nikdy nepriznal, ale to miesto bolo veľkou súčasťou jeho samého.

Hrad vyzeral nedotknuto. Žiadne náznaky toho, že sa tu odohrával boj. Každá tehla bola akoby stále na svojom mieste. Každý centimeter školy od vrchu nadol vyzeral stále rovnako. Bolo to fascinujúce.

Myslel si, že keď prejde cez bránu, už to nebude rovnaké, ovládnu ho zlé spomienky, myšlienky. Nestalo sa. Taktiež bolo všetko podobné a cez to iné. Draco nevedel, ako sa im pri úpravách podarilo vytvoriť dojem starého dobrého Rokfortu, ale nemohol si sťažovať.

Dokonca chodby boli na nerozoznanie od predošlých, akoby to stále boli ony. Aj v podstate boli, ale keď toto miesto opúšťal naposledy, tak to boli skôr zrúcaniny. Teraz to malo proste to čaro.

Zasadol na miesto vo Veľkej sieni a jeho priatelia poblíž. Stále sa obzeral, očakával, že ju spozoruje, ako prechádza dverami a tiež sa presunie na svoje klasické sedadlo. A aj keď toho moc nevidel cez kŕdeľ ľudí, tak jeho nádej stále viacej klesala. Neprišla.

V momente, keď videl jej priateľov, tak mu trošku ešte svitlo. Možno, že by mohla byť s nimi. Modlil sa, aby to tak bolo. Nemohla ho tu predsa nechať samotného, keď prišiel len kvôli nej.

Lenže nebola medzi nimi a jeho ramená poklesli. Zaznamenal menší pohľad od kamarátky dievčaťa, ktoré miloval a aj jej následný slabý, skôr chabý úsmev. Nikdy to neurobila a on sa začínal obávať. Čo keď sa jej niečo stalo? Od vojny o nej nemal žiadne informácie.

Potom zrazu celá miestnosť stíchla, keď mala mať nová riaditeľka školy McGonagallová príhovor. A on bol nadmieru sklamaný z toho, že sa ona nedostavila.

,,Som poctená, že sme sa tu dnes mohli konečne stretnúť. Vzhľadom k posledným udalostiam si myslím, že bude len správne, keď si dáme minútu ticha pre tých, ktorí zomreli v boji o túto školu. Naozaj je mi o tom ťažko hovoriť, rovnako, ako je to možné ťažké pre vás, keď to musíte počúvať, ale mali by sme zaspomínať na životy tých, ktorí padli, aby mohol Rokfort ďalej stáť."

Nastalo ďalšie chvíľkové ticho. A aj keď by v tomto momente mal Draco myslieť na mŕtvych, tak myslel skôr na dievča, ktoré z nejakého jemu neznámeho dôvodu neprišlo na miesto jej tak milované, ako bol Rokfort.

,,Teraz si poďme- samozrejme v dobrom- pripomenúť, na koho vlastne spomíname z tých, ktorých vojna dostihla. Myslím, že medzi tých nepochybne patrí Albus Dumbledor a Severus Snape z nášho učiteľského zboru po minulé roky," nastala krátka odmlka. Akoby nikto nevedel, či má tlieskať, alebo pokračovať v tichu. ,,Nesmieme zabudnúť spomenúť aj členov Fénixovho rádu. Kingsley Shacklebolt, Remus Lupin, Nymphadora Tonksová, Seamus Finnigan, Fred Weasley, Parvati Patilová, Padma Patilová..." Ďalej zoznam pokračoval, ale Draco nevnímal.