Jednodielovky Dramione

Bezcitný

Vojna ho zničila. Už nikdy nebol úplný. Úplne jasne si to všetko pamätal. Chcel to. Chcel byť smrtožrútom, na ktorého by boli Voldemort a aj jeho otec pyšní. Neoľutoval. Prvé výčitky svedomia prišli až vtedy, keď na povrch vyšli city, ktoré boli už raz zabité a pochované.

Jeho postavenie v radách Voldemorta bolo vysoko. Dalo by sa povedať, že dokonca nad priemerom. Bol lepší, ako smrtožrúti, ktorí tam boli ešte počas prvej čarodejníckej vojny, bol lepší, než Snape a bol veľmi blízko aj k tomu, aby z miesta zosadil aj svoju tetu Bellatrix.

Čím si to zaslúžil? Bolo to jednoduché. Jeho úlohou bolo zabiť Dumbledora. Nemal z toho strach. Emócie z jeho strany boli v tej dobe stratené v nenávratnu. Keď to uskutočnil, tak sa stále snažil. Snaha patrila medzi veci, ktoré si Voldemort cenil. Hlavne snaha o to, aby si šplhli u neho samého.

Zabiť ľudí? Nebol problém. Chodiť na dôležité a nebezpečne misie? To bol jeho koníček. A čo takto využívanie neodpustiteľných kliadieb? Tie miloval a každým dňom ich použil toľko, že mu jeho prútik mohol explodovať v ruke.

Potom prišlo obdobie, kedy na Manor privádzali stále viac a viac väzňov. Tých bolo potrebné vypočuť, mučiť a následne zabiť. Draco bol ten, čo to robil najčastejšie, s vášňou a bez zmyslov, bez akejkoľvek emócie. Vyžíval sa v zabíjaní a mučení ľudí.

Čím viac mŕtvych tiel mal na konte, tým sa zvyšovala Voldemortova dôvera voči nemu. A čím vyššia bola jeho dôvera, tým viac bol pre neho dôležitý. A ak bol dôležitý, bol v jeho rebríčkoch veľmi vysoko.

No a potom nadišiel deň, keď sa naozaj veľmi pohádal so svojím najlepším priateľom Theodorom Nottom. Hádka to bola taká hlasná, že ich počuli všetci na Manore, čo bolo spôsobené aj tým, že bola jedna hodina ráno a v tej hodine bol Malfoy Manor ponorený v hrobovom tichu. Takých hodín nebolo veľa, len tie skoré ranné a Draco toho rád využíval. Nechcel však to, čo sa stalo po tej hádke.

Spokojne si povzdychol a ľahol si do perín. Mal proste dobrú náladu. Dosť možno to bolo spôsobené tým, že si pred spaním dal pár pohárikov jeho obľúbeného alkoholu - ohnivej whisky.

Otvorenie dverí od jeho izby ho donútilo k tomu, aby otočil hlavu nabok a mohol sa tým smerom pozrieť. Stále ležal, pretože jeho komfort bol hlavný a nerád sa obmedzoval.

Odo dverí si to k nemu vykračoval Theo. Draco sa uškrnul keď si všimol jeho výrazu. V jeho tvári bol čitateľný strach. Theodor Nott sa stal smrtožrútom asi rok po tom, ako sa ním stal on. Aj keď bol Draco vždy so všetkým vyrovnaný, úlohy vykonával dokonalo a s radosťou a nikdy sa nesťažoval, tak jeho priateľ bol pravý opak. Theo nikdy nebol smrtožrútom, nie naozaj a to sa Dracovi nepáčilo. Stále si ho doberal, zaúčal ho, aj keď to nechcel a pomáhal mu ako sa len dalo. Aj napriek tomu to bol jeho dlhodobý priateľ a on mu chcel len dobre.

Theo si povzdychol. ,,Potrebujem tvoju pomoc," stál z ľavej strany jeho postele. ,,Neviem, ako to zajtra zvládnem. Je to zahrávanie s ohňom, Draco."

Sarkasticky sa zasmial a sadol si, aby mal na neho lepší výhľad. ,,Čo by si na tom nezvládol? Je to ľahké. Mávneš prútikom, povieš kúzlo a on padne k zemi."

,,Máš v tom prax, však?" Opýtal sa jedovato a blonďak prikývol. ,,Skúšal si niekedy zabiť vlastného otca?"

,,Nie, ale nemal by som s tým problém. Pozrel by som sa na to, ako jeho oči zhasnú. Užíval by som si jeho prosby tesne predtým, než naposledy vydýchne, než zomrie pod mojou rukou," naklonil hlavu nabok, keď sa naňho pozeral. ,,Celé roky mi hovoril, že som neschopný, že nič nedokážem a nedotiahnem do konca. Nikdy neveril v svojho vlastného syna. A pozri sa na to. Ten jeho neschopný syn je nakoniec niečo viac, než on sám. V porovnaní so mnou je nič. Špina! Potkan! Nepotrebný článok!" Ku konci už bolo z jeho hlasu počuť, že je naštvaný.