You Blurred my mind [MINSUNG]

spoločné bývanie

"Pôjdeme spolu..." On si asi neuvedomuje ako to pre mňa vyznelo... No pre mňa to bolo ako z rozprávky, akoby sme už spolu chodili. Keď som to dopovedal tak som sa pousmial a ešte som dodal. "Tento byt je docela malý... A neviem či sa tu zmestíme obaja no ale niečo vymyslím. Možno keď poprehadzujeme nábytok a spravíme viac miesta v izbe..." "Alebo si nájdeme práce, zarobíme peniaze a kúpime si spoločný byt. To síce vyznelo trocha divne, ale bývali by sme tam ako kamaráti." Priznám sa, toto ma trošku ranilo. No ale raz mu to poviem, a možno to cíti rovnako. Chcel som napísať Chanovi že budem bývať s Hanom, ale nejako sa mi nechcelo počúvať ze on mi to vravel že ame pre seba stvorený. Šli sme meniť izbu, aby sa tam vošli Hanove veci. Po presúvaní, ktoré zabralo 4hodiny, sme šli pre jeho veci. "Vyzeráš unavene... Choď si sadnúť ja to zvládnem. Je to iba oblečenie." "Oblečenie, kefka, topánky, taška, učebnice" dodal som.
Chytil som ho za plece a vyšli sme do jeho bytu, ktorý bol stále odomknutý. Vošli sme dnu a začali sme baliť. Han začal v izbe a ja v kúpeľni. Stretli sme sa na chodbe s taškami plnými vecí, potrebných vecí. Keď sme došli ku mne do bytu, Han si automaticky dal svoje oblečenie do mojej skryne... "Trebalo by kúpiť novú" povedal som kým som stál v dveráchso zalomenými rukami. "Nie... Netreba ja si niečo nechám v taške. Potom sa postavil, zobral si kefku a nejaké krémy na tvár a šiel do kúpeľne. Vyzerali sme úplne ako pár bol to skvelý pocit... No ale bol tu háčik. Nemohli sme sa iba tak odsťahovať niekde preč kôli Chanovi, Hyunjinovi, a Lixovi. Nechcem im to povedať... Neviem prečo. No raz im to poviem ale až potom, čo poviem hanovi že ho milujem. Sám si niesom svojimi pocitmi istý. Ale myslím že to bude LáSkOu. Vyšiel som z kúpeľne a na gauči sedel Han, ktorý prišiel ku mne s mobilom v ruke a niečo mi ukazoval. "Minho, našiel som inzerát v ktorom sa píše, že hľadajú čašníka. Poslal som im mail a dúfam že ma zoberú na pohovor." Vyzral štastne a ustráchane zároveň. No stále bol krásny. Aj je aj bol. "ty to berieš nejako vážne. Čo?" Pousmial som sa a sadol si k nemu. "no... Asi hej ale to kôli tomu všetkému čo sa v poslednej dobe stalo. Smola sa nám smeje do tvárí." Oprel si hlavu o moje rameno a ja som sa pousmial a cítil som ako mi začervenala tvár. "Mám si aj ja nájsť brigádu?" Spýtal som sa "nemusíš... Ty by si sa mal sústrediť na učenie... Zhoršili sa ti známky." Uškerol sa "ako o tom vieš?" Nechápavo som sa pozeral. On sa otočil na mňa a po chvíľke otočil aj mobil s mojou internetovou žiackou knižkou. "Heej!" Povedal som a natiahol sa pre mobil. No on sa uhol a začal sa smiať. "Takéto známky... Mal si krajšie ako tak pozerám. Ahah" ja som sa stále naťahoval za mobilom a hovoril aby to vypol. Potom som spravil jeden pohyb rukou, ktorý spôsobil to, že som sa šmykol a skončili sme na sebe. Ale stále sa smial a pritom mi pozeral do očí. Mne sa zdalo akoby sa mi pozeral až do duše. Vypol mobil a jemne ho hodil na pokrovec. Ruky mi dal za hlavu a ja som ruky nechal na krajoch gauča. "Minho?..." Začal sa približovať. Mne zrýchlil tep a poseral som sa mu presne na pery. "Musím ísť na wc" jemne sa začal smiať. Ja som sa zahanbil a sadol si. "Ďakujeeem 🫰" keď mi ukázal to srdiečko tak som sa pousmial a hned ako zmyzol v dverách tak som si dal life regret. Ja som sa šiel prezliecť do pižama a ľahol si s mobilom do postele. Keď prišiel z WC tak sa šiel prezliecť do obývačky. Potom si ľahol ku mne do postele a objal ma. "Dobrú noc Minho" povedal a hlavu mi zaril do pleca. "Dobrú aj tebe Han" vypol som mobil a potom zaspal. Ráno som sa zobudil s tým, že idem do školy. Pozrel som na hodiny a bolo 9:47AM pozrel som na deň a bola streda... Potom som si uvedomil že máme zimné prázdniny. Ja som mal stále kraťasi a tepláky v skryni lebo to som proste ja. Ešte som zatvoril oči na nejakých 20-30 minút. Keď som sa zobudil Han už pri mne nebol. Tak som nakukol z izby a videl som ho ako pratá byt. Videl som iba jeho ruku s handrou... No ale keď som sa z postele nahol viac tak moje oči nevedeli uprieť zrak nikde inde...