Budím sa neutíchajúce vyzváňanie telefónu.
Na displeji svieti Jakubová fotka.Vysmiaty Kubo tam túli plyšáka,ktorého mi kedysi podaroval v nemocnici.
Ticho si zanadávam a hovor zdvíham.
"Áno?"
"Ahoj za deset minut tě vyzvedneme."
"Kde?"
"No na tvojí adrese,nebo kde jseš?"
"Vyzdvihnete?"
"Ty spíš,že jo?Včera si psala,že mě ráno čekáš."
"To som písala?"
"Helinko vřdyť jedeš snáma do Pardubic.Tak se rychle oblíkni budeme dole."Po tejto vete hovor zrušil.
Rozhliadam sa po izbe kde je pohodená cestovná taška a v správach nachádzam konverzáciu s Jakubom.Okrem toho mi na telefóne svietia správy od Zdena.Vraj ma ľúbi a drží palce aby to všetko v Pardubiciach dobre dopadlo.
Verím tomu,že keby sa včera neopijem na lieky,dnes by som bola úplne triezva a celý tento hlúpy nápad by som hodila za hlavu.
Moja hlava je však stále trochu zblbnutá a ja sa pracem do teplákovej súpravy a s umytými zubami a prečesanými vlasmi schádzam pred vchod,kde stoja dve čierne dodávky.
Bez ďalších rečí mi Tomáš nakladá veci a ja nastupujem medzi Dominika a Jakuba.
Nikto nerieši dôvod mojej prítomnosti,proste normálne celú cestu kecáme.
To čo sa deje mi došlo až po prekročení tabule Pardubice.Neviem čo som si myslela,mám chuť sa prefackať a utiecť späť domov.
Namiesto toho nás chalani vysadili pred Jakubovým domom a mne stále viac dochádza,že práve ničím všetko,čo sme si so Zdenom postupne vybudovali.
