3000 (Captain America Fanfiction)

2. Nehoda

„Lepší čas na túto misiu ste si nemohli vybrať." Ironicky som poznamenala do vetra. Kričala som, aby ma ostatní vôbec mohli cez airpod počuť cez tú ohromnú snehovú víchricu. Nielenže sme mali problém nájsť cieľ, no čo i len hýbať sa v takom počasí bolo nebezpečné, nie to ešte v ňom aj bojovať. Dostávala som sa do varu, nič vo svojom okolí som nevidela, prsty mi omŕzali a do snehu som sa zabárala pri každom kroku. V momente, keď som pred sebou zahliadla vysokú betónovú budovu do nej v plnej sile vpálila raketa. „Do riti." Videla som mohutný výbuch, plamene a inštinktívne som začala utekať, aby som zachránila samú seba, avšak v snehu ktorý mi bol takmer po kolená to nešlo podľa predstáv. Tlak padajúcich kusov budovy spôsobil, že aj napriek snaženiu som sa ocitla na zemi a niekoľko stoviek kilogramov betónu mi privalilo pravú nohu. Bolesť som nepocítila ihneď, celé telo som mala zmrznuté a telo sa sústredilo na to, aby ma udržalo nažive. Množstvo krvi v snehu sa však nedalo prehliadnuť, noha musela byť rozmliaždená a ja som vedela, že ak ma nikto v priebehu nasledujúcich minút nenájde, vykrvácam. S vypätím síl som povedala niekoľko slov do airpodu, no spojenie sa prerušilo a mňa začínala chytať zúfalosť a panika. Sama ten kolos z nohy nedostanem a aj keby, ako by som s rozmliaždenou nohou prešla ku Quinjetu? Vtom som počula za sebou prichádzajúce kroky a namierila som zbraň na sever. „Brenna? Brenna, si tu niekde? To som ja, Steve." Keď som si uvedomila, komu ten hlas patrí, vydýchla som si a po lícach mi stekali slzy šťastia. „Som tu! Som zranená!" Kričala som a on o pár sekúnd pribehol, videla som hrôzu v jeho očiach, keď to zranenie uvidel. Neváhal a betónovú časť zodvihol a zahodil preč, noha pod ním bola podľa mojich očakávaní úplne rozmliaždená. „Steve, potrebujem nosidlá." „Na to nie je čas. Nohu ti podložím štítom, dobre? Odnesiem ťa späť k ostatným." Viac som si však nepamätala, od vyčerpania a straty krvi som zamdlela.

.....

„Nohu sme dali dokopy, no bude trvať, než sa na ňu postaví, bude potrebovať množstvo rehabilitácii a, pán Stark, na ďalšie misie môže na niekoľko mesiacov zabudnúť. Smrti, alebo amputácii nohy unikla len o vlások, momentálne vám nedokážem povedať, ako dlho bude pripútaná k lôžku, s tou nohou tak skoro chodiť nebude. Všetko záleží od schopnosti rekonvalescencie, no je mladá a silná, môže to byť skôr, než očakávame. Držte sa." Doktor potľapkal otca po pleci a odišiel z miestnosti. Pomaly som otvorila oči, a môj prvý pohľad padol na nohu. Bola pozašívaná, podložená hrubou vrstvou plienok, pretože stále krvácala a aj napriek vysokým dávkam liekom, bolesť bola neznesiteľná. „Brenna? Och, konečne si sa prebrala." Otec vykročil ku mne a objal ma. V miestnosti bola aj Pepper, sedela pri mne na posteli a držala mi ruku. „Zlatko." Pošepkala so slzami v očiach a pobozkala ma na čelo. „Prepáč mi to, prepáč. Je to moja vina. Nikdy som ti nemal dovoliť pridať sa k tímu. Ten štít, bol celý od krvi, keď ste prišli, tvojej krvi, Brenna. Myslel som, že ...Ja.." „Otec, otec.. upokoj sa. Som živá, dobre? Dám sa dokopy, počul si doktora. Za nič z toho nemôžeš, bola to nešťastná náhoda. Nechcem, aby si sa z toho obviňoval. Dobre vieš, že pridať sa k Avengers bol môj nápad, bola, a som si vedomá všetkých rizík. " Obaja sa na mňa pozreli a usmiali sa. „Kde je Steve?" „Išiel po kávu, bol tu s tebou celý čas, vo dne v noci." Len, čo to dopovedal, Steve sa zjavil vo dverách s troma papierovými pohárikmi v rukách a úsmevom na perách. „Tak, necháme vás, Pepper, poď, je čas ísť domov." Chytil jej ruku a viedol ju von z mojej nemocničnej izby. Miloval ju od začiatku, vedela som to. No ja, ten malý človiečik, ktorý sa ocitol pred jeho dverami, to ja som ich spojila a vytvorila z nich rodinu. „Rogers, ďakujem." Podal Stevenovi ruku, vzal dve kávy a spolu s Pepper odišli. „Počula som, že si tu bol celý čas." „Áno, bol." „Si nenapraviteľný romantický suchár, vieš o tom?" Sarkasticky som povedala a obaja sme sa zasmiali. V skutočnosti som však bola šťastná a vďačná, že ma v ten deň zachránil, a že na mňa dával pozor celé tie dni v nemocnici. „Ďakujem, Rogers." Načiahla som sa za ním, aby som ho pohladila a pobozkala ho.