3000 (Captain America Fanfiction)

9. Ples

SPOMIENKA  1/3

„Si si istý, že by sme s ňou nemali niekoho poslať?" „Nie, Pepper. Nechaj ju, nech si užije maturitný ples tak, ako ostatné decká. Neboj sa, ak by sa čokoľvek dialo, budeme tam včas, sľubujem." Povedal Tony a dal Pepper bozk na vlasy. So širokým úsmevom sme sa odfotili, rozlúčili a následne ma môj partner, Brandon z vedľajšej triedy, viedol do auta, ktoré nás malo odviezť do školskej telocvične. Maturitný ples, obľúbená životná skúsenosť každého Američana. Pretancovať celú noc a mať hudbu tak nahlas, že aj základy budovy sa trasú legálne bez toho, aby susedia privolávali policajnú hliadku. Potajomky piť alkohol a užívať si na toaletách či prázdnych tmavých chodbách. Zabávala som sa so svojimi blízkimi, aj menej blízkimi kamarátmi, bola som jednou z hviezd školy, nebola som obyčajná študentka, no snažila som sa taká byť. Nikdy by mi však nenapadlo, že na škole sa nájdu tak nebezpeční a zvrhlí ľudia. Nadránom som už naozaj nevládala, potrebovala som pauzu a tak som z telocvične vykročila na chodbu, ktorá viedla von. Na jej konci som zahla k ďalšej chodbe, snažila som sa niekoľkokrát stlačiť vypínač, no svetlo nefungovalo, len sem-tam prebliklo. To sa stáva, keď máte viac ako stovku pubertiakov na nekontrolovanej zábave, veci sa kazia a preto som tomu neprikladala žiadnu váhu, jednoducho som kráčala ďalej. „Hej, Brenna!" Otočila som sa. V tme som poľahky rozoznala svojho vlastného spolužiaka. „Tak čo? Ako sa ti páčilo tu u nás, medzi normálnymi?" Vždy mal hlúpe narážky na naše bohatstvo. „O čo ti ide, Bowie? Už by si s tým mohol prestať, nemyslíš?" On ma však pritlačil o skrinku. „Vy bohatí si myslíte, že môžete všetko. Myslíte si, že ste niečo viac, než my ostatní." „Nikdy som nikomu v škole nedala pocítiť, že mám viac peňazí a ty to veľmi dobre vieš. Si úbohý a ak máš nejaké komplexy, rieš si ich sám, odchádzam." Šplechla som mu do tváre, odstrčila ho a zrýchlila krok smerom k dverám. „S chlapcami máme iný názor." Predo mnou sa zjavili štyri ďalšie siluety, jeho spoluhráči z futbalového tímu. Necítila som sa bezpečne a tep sa mi zrýchľoval. Možno som predsalen mala súhlasiť s Happyho ochrankou. Tvrdo som trénovala, aby som sa mohla pridať k otcovmu tímu, no netrúfala som si na piatich takmer stokilových chlapov. „Teraz, pôjdeš s nami." Pošepkal mi Bowie. „Strč sa, Bowie." Odmietla som, na čo ma schytili a odviedli do tmavej komory na opačnej strane chodby, nemala som proti nim najmenšiu šancu. „Čo odo mňa chceš?" „To, čo všetci. Napriek tomu, že tvoj tatko je bohatý idiot, si krásna, chcem teba, Brenna." Ironicky som sa zasmiala. „Nerob si to ešte horšie." „Daj zo mňa svoje špinavé paprče preč!" Kričala som naňho a snažila sa uvoľniť z jeho zovretia. „Keď to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom. Chyťte ju." Jeho poskokovia ma bez milosti schmatli. „To nespravíš, Bowie." Kútiky úst mu vytiahlo takmer až k ušiam. „Ale spravím. A keď skončím, nebudeš schopná polícii anilen povedať, kto ti to urobil." Spravil to. Hnusne, zákerne a ponižujúco, a ak by jazvy na duši boli primálo, ostali mi aj jazvy na chrbte, a nebolo ich málo. Prisahala by som, že ho vzrušovalo to, ako mi mohol ubližovať. Šialene to bolí, keď vám niekto naschvál páli kožu, no ja som nemohla už ani kričať. „Odkáž otcovi, že ma tešilo." Pošepkal mi posledné slová a spolu so svojimi spoluhráčmi odišiel. Chcela som sa pozbierať a odísť, no nedokázala som to. Netušila som, aký dlhý čas prešiel, kým som počula z chodby volať otca. „Brenna! Pre boha, Brenna!" Sedela som na zemi, tvárou otočená ku stene, s roztrhanými šatami a keď ma uvidel, bol na pokraji zrútenia. Kľakol si ku mne a snažil sa privinúť si ma, ja som však bola otupená. „Dievčatko moje." Počula som za nami Peper, ako vzlykala, nezmohla sa na jediné slovo. „Pôjdeme do nemocnice." „Nie!" Rázne som odmietla. „Brenna, prosím. Prosím ťa." Nemala som viac síl namietať, nechala som ho, aby ma zdvihol, odniesol do auta a odviezol do nemocnice. To všetko bez dotyku mojich rán.