3000 (Captain America Fanfiction)

10. Jediný

SPOMIENKA 2/3

„Nedotýkajte sa ma!" „Slečna.." „Vypadnite! Choďte všetci preč!" Nechcela som pri sebe nikoho, no sestrička neodchádzala.
„Hej, Tony, som tu." „Rogers. Nepustí k sebe nikoho, možno, možno ty to zvládneš."

Zdvihla som hlavu, keď sa otvorili sklenené dvere ambulancie na pohotovosti. „Steve?" V očiach som mala slzy. „Brenna, môžem?" Mlčky som prikývla a vedela som, že otec si vydýchol. „Viete čo? Som bezradná, nenechá si to ani ošetriť. Mohli by ste?" Opýtala sa ho sestrička a s nádejou mu podávala dezinfekciu a gázy. Prikývol, vzal si veci na ošetrenie a sadol si ku mne na posteľ, zatiaľ čo ona kráčala do miestnosti vedľa. „Prepáč mi, že som tam nebol. Tak veľmi ma to mrzí." Oprel si čelo o môj spánok a ja som sa nezmohla na nič iné, len na to, aby som sa obrátila ku nemu a rozplakala sa. Bol to najintímnejší moment celého nášho vzťahu. Bol mojou oporou. Bol mojou záchranou. Nikoho iného som pri sebe nechcela a nezniesla. „Chceš mi povedať, čo sa stalo?" Pokrútila som hlavou. Nie, určite nie. „Fajn, dovolíš mi ošetriť ti rany na chrbte?" Prikývla som a cítila som sa ako malomocná, ako nemá. Mala som na sebe len nemocničné rúcho, moje prekrásne maturitné šaty ostali vyhodené v koši v rohu izby. Čerstvé popáleniny bolia, dezinfekcia štípe a psychická bolesť štípe ešte viac. Napriek tomu som bola rada, že ma ošetruje niekto, komu som dôverovala najviac na svete a pri kom som sa cítila bezpečne. Po niekoľkých minútach boli rany zalepené a rúcho zaviazané späť. „Vidím, že sme pokročili." Sestrička sa vrátila späť a kľakla si predo mňa. „Viem, že to je pre vás ťažké, slečna Starková. Z vášho stavu usudzujem, že tie spáleniny nie sú jediná vec, ktorou sa vinník previnil." Moje mlčanie znamenalo súhlas a ona to vedela. „Mali by sme spraviť prehliadku." „Nie, prosím, nie." „Len tak môžeme dokázať jeho vinu. Nepriestrelné dôkazy sú jediná šanca, ako ho dostať za mreže. A vy viete, že čím skôr tak vykonáme, tým skôr to všetko zo seba môžete zmyť." Pozrela som na Stevena, akoby som čakala na jeho reakciu. Na radu, čo mám urobiť, a tá prišla. Videla som znepokojenie v jeho tvári, keď prikývol. „Tak dobre." Povedala som, zoskočila z postele, aby som prešla do druhej miestnosti. „Oceňujem vašu pomoc, no musím vás požiadať, aby ste odišli." Obrátila sa sestrička smerom k Stevenovi. „Nie. Nechajte ho tu, prosím." Chcela som, aby tam bol, aj keď nie priamo pri mne, no potrebovala som cítiť jeho prítomnosť. Sestrička prikývla a zaviedla ma do vedľajších dverí, ktoré nechala otvorené. „Ste pripravená?" Prikývla som. Celý čas počas vyšetrenia mi však tiekli slzy po lícach, hanbila som sa, bolelo to. „To je v poriadku." Uisťovala ma, keď som potichu vzlykala. Nevedela som si predstaviť, aký strach musel zažívať otec s Pepper a ako asi sa cítil Steve, ktorý to všetko počul. Prehliadka našťastie netrvala dlho, vedela som, že pri takýchto prípadoch sú doktori rýchli, aby nepredlžovali trápenie obete. „Predtým, než spíšem záznam, musím sa vás opýtať. Slečna Starková, bola ste znásilnená?" „Áno." S najväčším vypätím svojej odvahy som potvrdila jej zistenia a z vedľajšej miestnosti som počula ťažký povzdych.