3000 (Captain America Fanfiction)

14. Nezopakuje sa to

Cestu autom sme mlčky presedeli vedľa seba. Nezmohla som sa na slovo. Nechcela som. Bolo mi ťažko, nevedela som, čo sa deje, prečo sme na úteku a musíme sa ukrývať, prečo Pepper musela odísť inam. Srdce mi búšilo, pretože vedľa mňa sedel muž, ktorý sa so mnou bolestivo rozišiel a odvtedy som nemala pokoj na duši. Nič som však vymýšľať nemusela, necestovali sme dlho a čochvíľa Steve odbočil na tmavú, neosvetlenú lesnú cestu. Hoci bol deň, bolo sychravo a obklopovala nás hmla. Uprostred lesa stál malý dom. Keby som bola v horore, toto by bolo ideálne miesto na to, aby som doň NEvošla. Avšak v momentálnej situácii som len dúfala v to, že je dostatočne ukrytý pred nepriateľom. Vystúpila som z auta a ihneď som pocítila závan čistého, lesného vzduchu. Dokonalá, ničím nerušená príroda, možno to nebude také zlé. Otvorila som kufor auta a chytila sa svojej tašky. „Nechaj, vezmem to." Chytil ju aj on a ja som pozrela naňho. Chcela som byť drsná a drzo ho odmietnuť, ale jeho modré oči ma načisto odzbrojili. „Ďakujem." Dostala som zo seba, nechala ho vziať moju tašku a zamierila k domu. Niekto by mohol povedať, aká je to romantická idylka, dvaja ľudia a stratený dom hlboko v lese, toľká irónia, zasmiala som sa sama sebe, kým on otváral dvere. Vnútro nášho úkrytu bolo stroho, no vkusne zariadené a bolo tam všetko, čo človek potrebuje, dokonca aj kávovar. Skôr než som sa pustila do vybaľovania, som ho strčila do zásuvky a dala zohriať. „Dáš si kávu?" Opýtala som sa Stevena, na čo prikývol a tak som z linky vybrala dve menšie šálky a jednu po druhej spravila kávy. „Hej, daj sa trochu do kľudu. Zastav sa na chvíľu." Podávala som mu kávu, keď kontroloval dom. Obaja sme sa postavili k obrovskému oknu v obývačke a sledovali život tam vonku. Malé stádo srniek prebehlo cez hustý porast vonku, a v diaľke sme dokonca uvideli aj losa. „Možno sme to mali spraviť už dávno." Povedal a ja som rozumela bez toho, aby som sa spýtala. Vedela som, že narážal na únik od celého sveta. Niekam, kde by sme boli len my dvaja, bez kontaktu s vonkajším svetom, bez kontaktu s bojom a prácou. „Možno áno." Odpovedala som mu a vnútri ma zabolelo.

Chystala som sa do postele. Steve sedel v kresle, vedľa seba mal štít a bol pripravený kedykoľvek zasiahnuť. Odkrývala som perinu, a chcela si ľahnúť, no ostala som sedieť na posteli. „Prečo poslal so mnou teba?" Prerušila som ďalšie mlčanie, nevedeli sme so sebou fungovať a normálne konverzovať. „Pravdepodobne pre to, že vie, že nikto ťa nedokáže ochrániť tak, ako ja. Položil by som za teba život." „Tak prečo si sa so mnou rozišiel?" „Myslel som si, že to pre teba bude lepšie, nemohol som ti dať to, čo si potrebovala. No bola to chyba, uvedomil som si to hneď v tú noc, keď som ťa videl spať v Petrovom objatí. Niekoľkokrát som sa chcel odsťahovať z A Tower, ale nedokázal som to. Nechcel som od teba odísť, chcel som ťa mal stále na očiach aj keď viem, že by si bola v bezpečí. Potreboval som ťa vidieť. A ubezpečiť sám seba, že už nikdy sa nezopakuje to čo v ten večer." Vedela som, že narážal práve na tú nešťastnú noc, no zároveň som nechápala, čo myslel tým, že sa to už nezopakuje. Chcel sa ku mne vrátiť? Chcel ma späť? Spraví nejaký krok? Nedokázala som mu odpovedať, len som si so slzami v očiach ľahla do postele a zakryla sa perinou. O pár sekúnd som sa však posadila späť. „Rogers?" Zdvihol hlavu. „Mohol by si.. vadilo by ti, keby si si ľahol vedľa mňa?"