VZNIETENÝ

Tulák a čarodejnica

„Nemŕtvi, inak nazývaní Vznietení, sú raritou. V histórii sme ich poznali len hrsť a vieme o nich veľmi málo. Ľudia, ktorých srdcia horeli Prvým ohňom. Nestarnúci a neschopný zomrieť pokiaľ im v srdci poletuje čo i len jeden uhlík Prvého ohňa, boli po konci vojny Troch kráľov väčšinou sveta zabudnutý."

Orleus Oktávius Oriandel, „Komplexná história Krajiny"

I

Hustý dážď, akoby z krhly lialo, dopadal na tuláka. Kvapky dopadajúce na jeho čierny plášť vytvárali siluetu nadpriemerne vysokého muža, avšak v tejto tme a hustej hmle by ho rozoznal akurát tak skúsený lovec. Priemerný dedinčan by si myslel, že uzrel v diaľke prízrak.
Jeho pomalé kroky sprevádzal rytmický zvuk štrngajúcich kovov z vnútra jeho plášťa a jeho chodidlá čľapkajúce v hustom blate so zablatenými koženými topánkami zanechávajúce za ním hlboké stopy sa pokojne zastavili.
„V tej prehnanej hmle nie je vidieť ani na päť metrov." zafrflal sám sebe.
Z pod kapucne vyšle para jeho hlbokého výdychu.
Obklopený ničím iným než hmlou, siahol doráňanou rukou do koženej, ramennej tašky a vytiahol z nej malú poloplnú fľaštičku s priehľadnou tekutinou. Po otvorení ho obaril puch silného alkoholu, ktorý by zvalil na zem aj najväčšieho pijana z ostrova Harboro. Vypil ju, pomaly prehĺtajúc tento mok.
Po zvuku prvého glgu tulák vzpriamil svoj postoj.
Začul v diaľke výkriky o pomoc.
„Pomoc! Mami! Oci!" kričal detský hlas z diaľky.
„Malý chlapec?" pousmial sa, „Starý trik."
Prehltol druhý krát, na čo svoju hlavu otočil o deväťdesiat stupňov vľavo.
Hlas chlapčeka sa približoval a začínal znieť deformovane.
Prehltol tretí krát.
Svižnou otočkou sa zahnal za seba a odkryl v pravačke krátky jednoručný meč. Niečo zasiahol. Stihol to uzrieť iba na moment, predtým ako ho to ohromnou silou odhodilo asi pätnásť stôp vzad. To čo uvidel poznal. Sovia hlava, vychudnuté, pochabo operené telo s neúmerne dlhými rukami a so zakrútenými drápmi na konci jej troch prstov. Striga.
Prekrúteným hlasom malého chlapca naňho kričala: „Mami? Oci? Pomoc!"
Kľačiaci tulák odpovedal: „Tých tu nenájdeš, milý môj. „Milý môj alebo moja? Neznášam strigy, vždy mi pokrútia hlavu viac ako Magnusenova medovina." stávajúc sa sám seba pýtal.
Stále vzlykajúca striga sa prudkou rýchlosťou vrhla po tulákovi, ktorého znova zrazila na zablatenú zem, objímajúc ho, jej drápy zaryté do jeho chrbta. Usmievajúci sa tulák napľul priamo do jej operenej tváre a sliny obsahujúce alkohol, ktorý pred chvíľou vypil, ju obarili ako variaca voda. S neznesiteľnými výkrikmi ho pustila a kuľhavo od neho odstúpila, čo využil a rýchlym seknutím jej oddelil hlavu od tela, ktoré dopadlo do hustého blata.
„Panchart operený." zanadával namosúrene.
Po chvíli telo strigy obklopil vír oslepujúcej hmly, ktorý ju vsiakol do vnútra mŕtvoly. Dážď síce nepoľavil, no zmiznutie hmly tuláka potešilo aspoň na toľko aby sa pousmial a pokračoval vo svojej ceste. Schmatol do ruky soviu hlavu strigy a odpľul na jej telo jeden zo svojich zubov. Postavil sa a pokračoval v ceste. Obklopený neúrodnými premoknutými poľami, pokračoval ráznym krokom po ceste pred ním.

II

„Grifodon" vítala ho stará drevená ceduľa pred vstupom do malej dedinky. Slnko už vyšlo no dážď nepoľavil. Vonku nikoho, veď načo by aj vychádzali. Skoro mesačný studený lejak im už zničil celú úrodu.
„Toto je prvýkrát za týždeň čo vidím svetlo." zašepkal a stiahol si z hlavy kapucňu a obnažil celú svoju tvár lúčom prenikajúcich cez tmavé oblaky. Jeho dlhšie čierne vlasy, sotva po ramená v momente zmokli a musel si ich odkryť z tváre. Bol mladý, sotva štyridsiatnik. Zjazvený, zarastený a s jemným úsmevom na tvári zastavil v strede dediny. Kúpajúc sa v blaženom slnečnom svetle stál v daždi viac než minútu, na čo sa porozhliadol a všimol si dlhšiu drevenicu. Pristúpil k nej a nad dverami napísaný nápis mu oznámil všetko čo potreboval vedieť. Nápis „Krčma pod kopcom" mu na tvári vyčaril výraz malého chlapca a s nadšením vstúpil dovnútra.
Pozdravil ho zápach zvratkov a piva, spolu s nepriaznivým pohľadom krčmára a piatich opilcov sediacich za jedným stolom.
„Hej, zatvor tie dvere. Vypúšťaš odtiaľto všetko teplo." povedal mu podráždene holohlavý starec s páskou cez oko. Tulák poslúchol a vŕzgajúce dvere zatvoril. Pristúpil k prázdnemu baru a sadol si na stoličku. So starcom si vymenili pohľady.
„Jeden pohár medoviny a krajec chleba s maslom, prosím." objednal si tulák. Do dreveného krčahu mu do polky nalial medovinu, vytiahol z pod pultu polovicu bochníku chleba tvrdého ako kameň. Celou silou mu odrezal krajec z tohto, ako tulák usudzoval, dvojtýždňového chleba a spolu s medovinou mu ho podal.
„Žiadne maslo?"
„Maslo nemáme. Môžeš byť rád za ten chleba, aj toho máme málo." sadol si krčmár na svoju vlastnú stoličku, ktorá pod jeho váhou zavŕzgala.
Tulák sa pustil do skameneného chleba a medoviny. Celou silou z neho odhrýzal malé kúsky, ktorých priechod jeho hrdlom uľahčoval medovinou. Jednooký starec sa naňho celý čas prizeral a po chvíli naňho vyvalil slová, ktoré ho zastavili v žutí jeho vzácneho chleba. „Ďakujem."
Tulák mu venoval pohľad nepochopenia. Krčmár len ukázal na hlavu strigy. Zapil kus chleba, ktorý mu pravdepodobne poškriabal hrdlo, a zachrípnutým hlasom odpovedal. „Nemáte zač." na čo skoro vykašlal dušu.
Na jeho ruke zanechal kašeľ stopu krvi, ktorú utrel do svojej bielej, špinavej a premočenej košele.
„Kto tu v poslednej dobe prišiel o dieťa? Musí spáliť tú hlavu." spýtal sa krčmára.
Ten ukázal kývnutím hlavy na stôl, ktorý sa nachádzal na konci krčmy.
Sedel tam spiaci muž, ktorého si tulák pri vstupe ani nevšimol. Stôl bol plný vypitých fliaš a prázdnych lepkavých krčahov. Tulák sa hlboko nadýchol, vydýchol a ťažkými krokmi sa pobral za ním. Svoj čierny plášť prehodil cez stoličku oproti nemu, sadol si a lúskol prstami.
„Hej! Vstávaj." snažil sa zobudiť trosku sediacu oproti nemu. Jeho prvý pokus bol neúspešný, no nevzdal sa.
Chytil ho za jeho krátke mastné vlasy a pozdvihol mu hlavu. Muž pomaly otvoril oči, tulák mu pustil vlasy a položil na stôl hlavu strigy.
„Musíš to spáliť. Vraj si prišiel o dieťa, tak ak si ho aspoň trocha miloval, spáliš túto hlavu." oznámil mu rázne, ale tichšie aby neupútal pozornosť mužov sediacich pri vedľajšom stole, ktorý naňho celý čas zazerali.
Muž so spotenou tvárou a viditeľnými kruhmi pod očami sa ho unavene spýtal. „Kto si?"
Tulákovu odpoveď prerušil hrubý hlas pijana, ktorý sa dotackal k nemu.
„Je jedno kto je. Nemá tu čo robiť. Zmizni predtým ako si to s chlapcami rozmyslíme." Vytiahol z pošvy nôž obžieraný hrdzou a zapichol ho hrubou silou do stolu vedľa tulákovej ruky. Ten naňho pozdvihol hlavu, vyčerpaný a nezaujatý, nadvihol pravé obočie.
„Ty asi nepremýšľaš predtým ako konáš, však?" povedal sarkasticky, čo podguráženého ožrana naštvalo.
Zahnal sa za tulákom, ktorý sa rýchlo zošuchol zo stoličky a kopol mu ju pod nohy, podkopávajúc ho na zem. Hlavu si buchol o rám stoličky, až mu vystrekla z čela krv a jeho štyria priatelia sa chytro postavili zo svojich stoličiek. V momente ako sa naňho vrhli zdvihol zo zeme svoj plášť a stoličku, ktorú hodil celou silou do predného opilca. Silný zásah priamo do hlavy rozbil labilnú stoličku a poslal ho priamo na zem.
Ostali už len dvaja, ktorý využili tento moment a obkľúčili ho. Zmeral si ich pohľadom a usúdil, že nie sú opitý a vedia čo robia. Najprv sa naňho rýchlym skokom vrhol jeden spredu, ktorému sa ľahko a ladne vyhol do ľavej strany a piruetou mu okolo hlavy obviazal svoj plášť. Celou silou ho prehodil cez rameno na stôl muža, s ktorým sa rozprával.
Nehýbal sa.
Posledný útočník zakričal: „Ronny!" a vybehol s nožom v ruke na tuláka, ktorý ho kopol priamo do hrude, zrážajúc ho k zemi a nechávajúc ho lapať po dychu.
Tulák si upravil košeľu, poškrabkal nos, pritiahol si k stolu ďalšiu stoličku a sadol si.
„Ako som hovoril," začal rázne, ukazujúc na hlavu strigy, „spáľ ju. Ešte pred západom slnka inak sa ďalšieho rána nedožije nikto z dediny."
Postavil sa zo stoličky odmotávajúc svoj plášť z hlavy nehybne ležiaceho útočníka. Pomaly sa poberal z krčmy, pokladajúc na bar 3 strieborné mince, pozerajúc sa do oka zhrozeného krčmára. Opýtal sa ho.
„Aká je najrýchlejšia cesta do Godfellu?"
Krčmár prehltol a zakoktane mu odpovedal. „Deň cesty popri rieke."
Tulák mu vďačne prikývol.
„Počkaj, kto si?" skríkol naňho smútiaci muž zozadu na čo mu pred otvorenými dverami, osvetlený ranným slnkom odpovedal.
„Tristan." predstavil sa a vykročil von z teraz ešte tichšej krčmy.