VZNIETENÝ

Uldrikenská beštia

„A vtedy vykríkol, znovu mužom, keď jeho oči uzreli mŕtve telo ženy, ktorú kedysi zradil. ‚Zver! To som ja! Nikdy v živote už neklesnem, len dobro páchať budem, na hriech však nikdy nezabudnem, ľutovať ho však už nebudem!' vyhnal zo seba svoju ľútosť za hriech, ktorý spáchal. Belasá srsť pošpinená sedliackou červenou z neho opadala ako jesenné lístie zo stromu. Kľačal a kričal. Plakal a trhal si vlasy. Tak jest osud človeka, ktorý vlastné hriechy neodpustil si."

Radúzsky vlkolak, tradičná Slávijská rozprávka

I

„Čo sedíš jak pytel zemákov?" pýta sa špinavý trpasličí drevorubač Tristana. „Hej! Vyprávam sa s tebu, šak mi odpovec, kapucňák." Podgurážene sa na šermiara, skrývajúceho sa pod kapucňou, zamračil.

Jeho ľudský kamarát, nepochybne kolega, pribratý silák s bradou, ktorú by mu mnohý závideli sa pridal. Zívol a utrel si nos zarastenou labou. „Turdzi, šak sa s tebu vyprávat nesce. Pozri naňho, chudák vyzerá jak keby mu rodzinu vykynožili. Nehaj ho na pokoji." Guľatými začervenanými očami naňho pozrel.

Sedel v klbku. Cez deravú strechu dreveného vozu naň pršalo. Na rukách nosil čierne bezprsté rukavice. Mal na sebe takmer po členky dlhý hrubý kardigán antracitovej farby. Stále voňal po ľaliovke. Kúpil ho od istého starého okamiho – Kirilijského lovca monštier. Nepotreboval ju a on potreboval teplý a obranyschopný kus oblečenia. Uloviť Kirilijského šedomedveďa nie je jednoduchá práca a mať na sebe kus oblečenia schopný obrániť nositeľa pred amatérskym sekom meča sa mu vtedy zišlo. Bol utkaný z údolniny, pevnej látky, teraz už skoro nedostupnej, nosenou iba okamiami, ktorých počet by teraz človek vedel narátať na prstoch jednej ruky.

Nevenoval dvom drevorubačom pozornosť.

V hlave sa mu stále prehrávala tá noc.

Už to bol týždeň, no stále myslel na ten súboj. Na Magnusenove slová. Na toho červeno okého cudzinca, ktorý sa zjavil v práve tú najvhodnejšiu chvíľu.

Hrboľatá cesta nadhadzovala vozom zo strany na stranu. Drevené kolesá sa zabárali do blata spôsobeným ďalším lejakom s koncom v nedohľadne.

Voz sa nečakane zastavil. Kolesá sa zaborili hlboko do zablatenej cesty.

Kobyla erdžala a prevádzač ju začal utišovať.

„Brr! Brr, hovorím! Pre všetko čo je sväté, Matilda ukľudni sa!"

Bradatý drevorubač naňho skríkol.

„Čo sa tam dzeje? Pomožem vám ten voz vytáhnut?"

Naštvaný prevádzač niečo zamrmlal.

„Nemusíte, ale niečo sa Matilde nezdá! Nemôžem ju ukľudniť!" zakričal, aby ho bolo cez silný dážď a výkriky kobyly počuť. „Hovorím ti ukľudni sa ty pizda!" Už to nevydržal a nevinnému zvieraťu zanadával, aby si vybil vlastnú frustráciu.

Tristan iba počúval. Medzi namosúreným nadávaním prevádzača a vystrašeným erdžaním kobyly počul lámanie vetví. Nie, vetvy nie. Mladé stromčeky. Bola noc, lialo ako z krhly, nikto nevidel na viac ako päť metrov. Svietnik visiaci z drevenej tyče pripevnenej o voz bol jediným riadnym zdrojom svetla.

Zavýjanie.

Vrčanie.

Tristan vzpriamil hlavu, hľadel na šialiacu kobylu. Niečo je blízko.

„Skrčte sa!" upozornil všetkých nablízko.

Prevádzač sa otočil. „Čo to trepeš?" ohriakol šermiara.