VZNIETENÝ

Zlomená sekvoja

„Zitryjana, jedna z najstarších a najväčších kráľovstiev na svete, sa stále pasuje s vnútornými nepokojmi jej obyvateľov, väčšinou z nižších vrstiev. Rebélie, malé militantné skupiny a obyčajné združenia mysliteľov sú pravidelne mazané z povrchu zemského, nehovoriac o ich úspešnej invázii v susednej Kallige. Posledná správa našich špehov v Kallige nám všetkým, aj keď si to nechceme priznať, roztriasla nohy. Čierny horor sa čoskoro okúpe aj v mirianskej krvi."

Slávijský učenec Ján Rotarides vo svojom výstupe na Mirianskom sneme, pár dní pred zitryjanskou inváziou Miriany

I

„Celý tvoj postup je príliš riskantný. Žiadny z tvojich elixírov nie je hodný na konzumáciu. Koľko že rokov piješ tieto gebudziny?" hrešila ho Ladia. Na lodi sa nachádzala kuchynská kajuta, nie moc veľká, no pre predpotopné alchymistické potreby ako stvorená.

„Asi päťsto rokov?" prižmúril Tristan oči.

„Niet divu, že tvoje telo tak ochablo."

„Tak pozor, ani Feuerosovi sa nezahojila tvár. Jeho ústa pripomínali skôr mŕtvolu ako človeka." obraňoval sa.

„Ako rýchlo sa zotavil po tom čo si mu odťal hlavu?"

„Pár sekúnd na to." povedal potichu a sklonil hanbou hlavu. Ladia naňho iba vyvalila oči a povýšenecky zdvihla hlavu. „Dobre a čo teda navrhuješ?" ozval sa.

„Na začiatok by si mal prehodnotiť ako vyrábaš tvoje elixíry. Najmenej čo môžeš spraviť je nájsť čisté prostredie. Variť ich v lese nad ohňom v kotlíku, ktorý ti požičala starena z najbližšej dediny zapríčiní väčšiu toxicitu."

„Posledné roky som nemal k dispozícii tie najlepšie podmienky. Ale aj tak som si vystačil. Poslednú várku som uvaril u Magnusena, ktorý svoj labák nevyčistil viac než rok."

Ladia si obzerala flakóny. Jej oči žiarili kuriozitou. „Čo je toto?" pozdvihla flakón s tekutinou pripomínajúcu lávu.

„Fénix, zosilňuje moc Prvého ohňa. Moja krv je žeravá, mám väčšiu výdrž a dokážem zosielať ohnivé zaklínadlá prostými gestami. Recept naňho som našiel v polorozpadnutom chráme v Kirilii. Na začiatku som sa zdráhal niečo skúšať, po celej zrúcanine boli zhorené pozostatky a nechcel som tak skončiť."

„Prečo si ho nakoniec uvaril?"

„Zo zvedavosti. Chcel som odísť, no niečo ma pichalo v krku, aby som sa otočil."

Ladia mu nevenovala moc pozornosti, bola to skôr otázka zo zdvorilosti. „Nemáš pri sebe žiadne ingrediencie?"

„Nemám. Vyrobil som si ich dosť v Godfelle a počas minulého týždňa som nepožil ani jeden z nich."

„Možno v blízkej dobe..."

„Kto vie čo nás pristihne."

„Mňa z tvojej budúcnosti láskavo vynechaj. Neviem čo si myslí Karina, ale ja sa vrátim do Varielle. Ty a ten chlapec si môžete vyraziť aj na koniec sveta."

Tristan sa iba ticho usmieval. „Čo sa toho chlapca týka, nevieš čo môže byť zač?"

„Jeho mlčanie je normálna reakcia, z toho čo si mi povedal je jasné, že nežil normálny život. Musí mať strach, to je v jeho veku normálne. Jeho podstata je mi však záhadou. Ale ak s ním budeš cestovať, nestrácaj čas."

Tristan bol chvíľu ticho. Zatvoril oči a premýšľal. „Ladia..."

„Radšej sa nepýtaj a choď už." odvetila mu podráždene.