VZNIETENÝ

Divoké psisko

Karina sa zobudila. Cítila, že niečo nie je v poriadku, v tme zahmatala po chlapcovi s popolavými vlasmi, ktorý vedľa nej už neležal. Zalapala po dychu a vybehla von zo stanu s tvárou bielou ako stena. Začula zaerdžanie koňa a rozbehla sa za ním. Nestihla ho chytiť, iba videla, že na hnedom žrebcovi sedel Tristan spolu s chlapcom. Chcela prehovoriť, zakryla si ústa skôr ako z nej vyšla čo i len jedna hláska.

„Budú v poriadku. Vie kam s ním má ísť." ozval sa za ňou hlas Adama von Rosenlowa. Otočila sa a uvidela ho stáť v priechode do jeho stanu. Bol vyzbrojený. „Čo sa týka vás a vašej družky, vám bezpečnosť zaručiť neviem."

„Prečo? Čo nám bráni ukradnúť odtiaľto koňa a utiecť?" zaškrípala zubami.

„Lebo ste v tesnom tábore s dvadsiatimi vycvičenými vojakmi v černooceľovej zbroji a ich kapitánom, ktorý zabil viac ľudí ako ktokoľvek iný v mirianskej armáde. Nehovoriac o našom novo korunovanom kráľovi. Tomu by sa nepáčilo keby ste odišli bez toho, aby ste sa rozlúčili." chytil za rukoväť jeden zo svojich strieborných bičov a varovne potočil hlavou.

Karina ďalej počúvať nemusela. Vedela, že je v nevýhode.

„Poďte." odhrnul jej otvor do svojho vysokého stanu.

I

Vychádzalo slnko a Tristan v diaľke videl voľné priestranstvo. Blížil sa k útesu, o ktorom mu vravel Adam. Chlapec sa zobudil. Poobzeral sa okolo seba, uvedomil si, že je na konskom chrbte. Vytočil hlavu, aby videl za seba a uvidel Tristanovu sústredenú tvár. Skríkol tak nahlas, že vyplašil všetky vtáky v okolí. Tristan sa zľakol a zatiahol uzdu koňa, ktorý vo veľkej rýchlosti zastavil, potkol sa o vytŕčajúci konár a všetci z neho zleteli dole. Tristan v úchvatnej rýchlosti chytil chlapca do náručia a dopadol s ním na zem, skotúľal sa k útesu. Chlapec ho hryzol do dlane a kopol do brucha. Tristan ho pustil načo od neho chlapčisko odskočilo a pomaly ustupovalo, približujúc sa k hrane útesu. Na druhej strane, ktorú by nepreskočil ani kôň stála dedina, ktorú včera večer videl. Kôň sa postavil a prechádzal sa do kola. Tristan vstal, potichu si zanadával, chytil koňove vodítko a obrátil oči na chlapca, ktorý naňho vrčal a prskal ako mladé vĺča, ktoré sa cíti ohrozene.

„To čo malo znamenať?" skríkol naňho vyprovokovane. Vzdychol a očistil si tvár od hliny. „No dobre, prestaň vyvádzať a daj mi ruku." priblížil sa k nemu, no chlapec ustúpil a priblížil sa bližšie k útesu. „Dobre, pokoj, chlapče. Pokoj. Stoj tam kde si." nadvihol pravú ruku na znak pokoja. Picco vyšiel zo svojho náprsného príbytku a vyštveral sa na Tristanovu ruku. Nastavil chlapcovi jeho maličkú rúčku. Chvíľu stál a Tristanovi sa podarilo priblížiť sa k nemu bližšie. Taktiež mu nastavil ruku, ale bolo neskoro. Chlapec, stále sužovaný zlým zdravotným stavom neudržal balans a prevrátil sa vzad.

„Nie!" skríkol Tristan predtým, ako chlapcove telo zmizlo. Nespadol do hlbín priepasti, ale zmizol v hmle. Tristan sa rozbehol za ním a spolu s koňom, ktorý spočiatku protestoval, vyšiel z útesu. Jeho zrak bol na chvíľu zahmlený, ucítil ako narazil svojim telom do tela chlapca, ktorý si pretieral oči. Ocitli sa v dedine. Dvoj až trojposchodové chatky obrastené viničom a machom v rannom svetle žiarili. Dedinčania, lesní elfovia, nelenili ani o takomto čase. Obozretne si ich obzerali, no nik sa pri nich nezastavil. Všetci nosili oblečenie, ktoré akoby bolo zošité z listov, ktorých zelenú farbu začínala nahrádzať oranžová. Boli vysokí ako on, pár ich bolo dokonca aj nižších, a všetci mali dlhé vlasy a špicaté uši dlhé ako dlane. Čelenky z kvetov sa v rozličnosti farieb ich vlasov strácali. Ich oči boli na rozdiel od Tyriaela podobné skôr mačkám a tváre mali oveľa guľatejšie ako obyčajní elfovia. Tristan ich za život stretol iba pár a všetko čo o nich vie sa dozvedel od jedného zo svojich druhov počas vojny. Na jeho meno si nedokázal spomenúť a jeho tvár bola v jeho pamäti utopená v hustej krvi. Predtým ako chlapec stihol znova utiecť ho nepríjemne chytil za ruku a naštvane naňho sklonil zrak. Chlapcova tvár bola bledá a spotená, snažil sa brániť, ale sily niet. Keď Tristan zdvihol zrak uvidel pred sebou troch lesných elfov. Dvaja z nich stojaci po stranách im skrížili cestu kopijami. Na hlavách nosili helmy z dreva, z ktorých dve mali tvar podobný tulipánom a tretia, očividne veliteľkina, tvar koreňov z ktorých strán vyčnievali sokolie krídla. Zbroj mali ľahkú, tvorenú prevažne z plátov drevenej kôry a kože nad vrstvou listnatých sukieň.