VZNIETENÝ

Príbeh písaný krvou

„Prežitie svojho rodu je základnou úlohou každého jej člena. Deti sú našou budúcnosťou a my musíme zničiť každú prekážku v ich ceste. Za jej odstránenie musíme zaplatiť istú cenu. Akúkoľvek strašnú. Adam, syn môj, chovaj v sebe tieto slová. Príbeh rodu Rosenlow je písaný krvou."

Lord Stefan von Rosenlow III svojmu prvorodenému synovi Adamovi von Rosenlowovi počas pohrebu kráľa Miriany, Vincenta de Marolla.

I

Tristan spokojne ležal v kade naplnenej horúcou mydlenou vodou. Nohy mal vyložené na hrane, oči zatvorené a ústa pootvorené. Na hračkárskej drevenej loďke sa v kadi plavil Picco. Zvedavo sa obzeral okolo seba a obdivoval obrovské množstvo obrazov, visiacich všade okolo na stenách drevenej izby. Tucet sviečok osvetľoval širokú izbu, v ktorej nechýbala krásna drevená posteľ s červeným povlečením prešívaným čipkou.

Otvoril oči.

Teplá para mu skondenzovala na tvári.

„To by aj stačilo. Za chvíľu je večera - nemôžeme ho nechať čakať, Picco." oznámil pohodlne.

Postavil sa a vyliezol z kade na uterák vystlaný na zemi. Poutieral sa, ovoňal si pazuchy a spokojne zatvoril oči. Voňali ako levanduľa. Navliekol na seba voľné čierne nohavice, ktoré vopchal do takmer po kolená vysokých tmavých čižiem. Pevne ich uviazal. Jeho stehná boli skryté pod voľnou látkou, ktorá spadala a zakrývala vrch čižiem. Zapol okolo pása hnedý kožený opasok s vydretou zlatou prackou. Obliekol sa do novej bielej košele, ktorú mu Magnusen spolu s ostatnými kúskami oblečenia srdečne daroval. Ako stál pred vysokým strieborným zrkadlom, stojacim vedľa dverí, zapozeral sa na svoje jazvy.

Zrak zameral na dlhú vertikálnu jazvu prechádzajúcu medzi jeho vypracovanými prsiami. Bola dlhá a široká. Vyzerala skôr ako popálenina. Nebola plne zahojená.

Rytmické klopanie zamysleného Tristana vrátilo naspäť do reality.

„Môžem? Alebo si nahatý?" pýta sa muž so zachrípnutým hlasom.

„Môžeš, Magnusen."

Vošiel dnu starý chlap s dlhými šedými fúzami, bradou zapletenou do troch vrkočov a dlhými bielymi vlasmi ležiacimi na jeho ramenách. Voľná tmavomodrá róba sa po zemi ťahala za ním. V ruke držal drevenú palicu s malým ružovým krištáľom na jeho špici. „Musel som sa opýtať, Tristan. Nepotreboval som znovu vidieť tvoje prirodzenie." zasmial sa.

„No neviem. Skôr chceš byť len zdvorilý, aby som ti jednu nevrazil ako naposledy."

„Stále nemám sánku v úplnom poriadku. Ale to je už za nami, chlapče. O tom či som si to zaslúžil sa môžeme pobaviť inokedy. To by bolo na dlho." osvetlil mu situáciu a na moment sa zahľadel na jeho hruď. Dotkol sa jeho hrudnej jazvy svojou palicou.

„Stále sa nezlepšila?"

„Môžem byť rád, že už tú bolesť necítim po celom tele. Keď som bol pred tromi rokmi najatý, aby som sa zbavil kliatby v lese pri jednom panstve, stretol som tam starého šamana, ktorý mi tú ranu znovu otvoril."

„Ja by som týmto zoschnutým dedom nedôveroval ani s podaním pohára." dodal uštipačne, Magnusen. Ako učený mág neveril v staré spôsoby. Boli podľa neho len akousi napodobeninou pravej mágie, ktorá na rozdiel od ich fanatických hatlanín a klamlivých predpovedí vyžadovala naozajstnú guráž a rozum. Tristan sa otočil k zrkadlu a pozapínal si košeľu.

„Viem že tomuto dôverovať budeš. Holými rukami mi z hrude vybral sieť nejakého čierneho slizu. Odvtedy sa necítim akoby ma niečo hrýzlo zvnútra. Cítil som sa voľný, Magnusen." vyhrnul si rukávy a zviazal si vlasy do malého copu. Pohladil si čerstvo oholenú tvár.