VZNIETENÝ

Krídla lesa

„Lesy vždy držali nad ľuďmi neuveriteľnú moc. Sú zdrojmi potravy, oddychu a slúžia ako útočisko pre každého. V svojich hlbinách však skrývajú pre nás nepochopiteľné tajomstvá a moc lesu ďaleko presahuje tú našu. Jediné, čo nám v lese pomôže, je les sám."

Odpoveď druida Samuleja na otázku „Prečo sa ma mama bojí pustiť do lesa?" opýtanej malým Tristanom.

I

Tristanove zrelaxované putovanie sa po incidente s Marínou zmenilo na paranoju. Jeho hlava otáčajúca sa za každým šustnutím kríku dávala jeho krčnej chrbtici zabrať.

„Aspoň prestalo pršať," pomyslel si s nádejou, že už má najhoršie za sebou. Sprevádzal ho spev vtákov, neisté myšlienky o jeho budúcnosti a prázdne škŕkajúce brucho, ktoré mu každých tridsať sekúnd oznamovalo svoje potreby. Nemal pri sebe luk ani kušu ,takže musel použiť svoj rozum a ten nebol práve na tom najlepšom mieste. Zastavil a porozhliadol sa po nejakom dobrom mieste na vytvorenie tábora. Nikde nič. Samé stromy a mokrá tráva. Nechcel zopakovať jeho predchádzajúcu chybu a namiesto otvoreného tábora chcel nájsť plnohodnotný úkryt. Jeho hľadanie ho zaviedlo k strmému kopcu. Roztrieštené popadané stromy na ňom ležali a stáli, ich korene, hrubé, prerastajúce cez zeminu vytvárali v kopci veľkú dutinu. Skryté v nej, uvidel zdanlivo opustené hniezdo baziliška. Veľké a okrúhleho tvaru s priemerom približne štyroch metrov bolo vystlané medveďou kožou a lístím, ktoré skrývalo jedno veľké zeleno-červené vajce. Tristan kráčal opatrne. Nad každým krokom takticky premýšľal. Dával si pozor aby nestupil ani na jednu vetvičku, lebo nemal v pláne byť roztrhaný na kusy precíznym zobákom baziliščej samice.

Tieto teritoriálne operené hybridy dorastali do výšky dvakrát väčšej ako priemerný muž a dĺžky ako dva dospelé kone. Baziliškova hlava, podobná sliepkam, bola položená na dlhom haďom krku, ktorý ju spájal s krátkym okrídleným trupom, ktorý končil jašterím chvostom s jedovatým bodákom na jeho konci. Chodili na dvoch slepačích nohách a dokázali byť, aj napriek svojej veľkosti, tichí zabijaci.

Tristan sa najprv skryl za topoľ a pár minút si obzeral hniezdo pred ním. Po krátkej chvíli premýšľania uznal za vhodné pristúpiť priamo k hniezdu. Vo vnútri boli vysedené miesta pre dve ďalšie vajcia, ktoré tam však chýbali. Všimol si stopy štvorprstého jaštera veľké ako on sám.

Nepatrili baziliškovi.

Čupol si k nim a preskúmal ich.

„Dážď a vietor ich ešte nestihli zmyť. Muselo to tu pristáť ešte dnes." pozorne si prezeral stopy.

„Štyri nohy, jašterie. Žeby nejaký drakonid? Iný bazilišok to nebol. Možno wyvern alebo starý wyrm?" premýšľal skrčený nad dierou v zemi.

„Na wyrma má o prst viac. Možno drak, ale to je veľmi nepravdepodobné. Všetci odleteli na Mlžné ostrovy. Nepozdáva sa mi to." začal sa obzerať okolo stôp.

Krv.

Bola baziliškova. Rozoznal ju vďaka jej charakteristickej vôni plesnivého syru. Stopy však skončili po pár metroch, bazilišok buď vzlietol alebo bol unesený tým, čo za sebou zanechalo spúšť ako po hurikáne. Pre Tristana to znamenalo jednu vec - bezpečie v noci, ktorá sa rýchlo približovala. Slnko zapadalo a tma sa plazila pomedzi stromami. Posledné denné svetlo využil na pripravenie ohňa a nájdenie potravy. No pri jeho hľadaní si uvedomil, že celé okolie okolo hniezda je prázdne. Tiché a bez života s divným tlakom, ktorý ho unavoval. Nebol si istý svojím bezpečím, ale mal väčšiu šancu prežiť tu ako v útrobách nocou pohlteného lesu.