VZNIETENÝ

Vôňa nugátu a krvi

„Čarodejnice sú ako tvrdý alkohol. Najprv pália a štípu. Po pár vľúdnych chvíľach ťa zahrejú svojou múdrosťou a prvotriednym šarmom. Potom, ak si neskúsený pijan, vyvraciaš všetko jej teplo na zem spolu s tým, čo si s ňou zažil. Nájsť čarodejnicu, ktorá tomuto popisu nesedí je tak zriedkavé ako trpaslík so špicatým nosom."

Zápis v Tristanovom denníku

I

Kôň tryskom trielil po hrádzi. Ostával za ním iba rozvírený prach. Už to boli dva dni čo Tristan cestoval na chrbte svojho nového koňa. Rollo, tak ho nazval. Nepýtal sa Arveda na meno aké mu dal on, vôbec ho to nezaujímalo. Keď cválal, klopkanie jeho kopýt bolo ako pieseň. Vedel si predstaviť ako by o ňom nejaký bard napísal energetickú pieseň, nazval by ju niečo ako ‚Rollo, čierny hurikán' alebo akýkoľvek iný názov bez nádychu inšpirácie. Brucho ho bolelo, ale aby sa poponáhľal, musel s koňom šprintovať. Bol zohnutý, aby minimalizoval odpor vzduchu. Krajina okolo bola nádherná a zelené polia boli obrábané roľníkmi z blízkych usadlostí. Pokojný prúd rieky mu bol protichodný. Premýšľal nad možnosťou menšieho oddychu popri rieke, posedieť si v slnku, jesenný vetrík vejúci jeho kadere do všetkých svetových strán. Ten pokoj bol však luxus, ktorý si nemohol práve dovoliť. Teraz sa musel náhliť. Nemal žiadne potuchy čo s popolavo vlasým chlapcom mohlo byť. Stmievalo sa, bol hladný a potreboval si oddýchnuť, jeho telo plakalo a brucho bručalo.

Zastavil koňa a rozhliadol sa na okolitú krajinu. Na pravom brehu hrádze ležali rozsiahle polia, nad ktorými ešte svietilo už zapadajúce slnko, ktoré sa uháňalo na spánok za vysokým pohorím v diaľke. Rozhodol sa rozložiť tábor na brehu kľudnej rieky, pod stromami, v zákryte hustého porastu a krov.

"Čo s ním spravíme?" spýtal sa chlapčenský hlas.

"Podrezať ho, ešte keď spí. Aspoň sa toho úbožiaka zbavíme potichu, bez námahy." odpovedal mu zachrípnutý hlas. "Tak vytiahni nôž a hor sa do toho. Už je načase, aby si sa stal chlapom, chrúst."

Nastalo trápne ticho. Tristan sa robil, že spí, prehlušený hlas staršieho chlapa ho zobudil už keď sa k nemu zakrádali. Čakal na správny moment, kedy zaútočiť, buď ich vystrašiť alebo zabiť. Nezaťažoval sa s detailmi. Mierne sa pomrvil. Chlapi sa zhúkli od strachu, medzi dvomi hlasmi, ktoré už počul boli ďalšie dva, ženský a hrubý mužský.

"Kľud, veď len spí. Sa trocha pomrvil no čo. Benji, ber ten nôž a skonči to." ozval sa vodcovský no naštvaný zachrípnutý hlas.

"Ja...ja..." mladík nevedel dopovedať ani jednu krátku vetu.

"Prísahám na tvoju mater, že ak sa neschopíš hodím ťa do tej mrznúcej rieky. Neskúšaj ma, kurva fix. Ber ten nôž a podrež ho už konečne!" skríkol, čo Tristan využil.

Chytil mladíka za členok, potiahol, na čo chlapec spadol na hlavu. Zdrapil ho za vlasy a priložil mu k hrdlu svoj nôž. Pomaly ho dvíhal, chlapcovi z očí stekali slzy.

"Ak nechcete, aby som tomuto faganovi rozrezal hrdlo odhoďte vaše zbrane do rieky." začal sa im vyhrážať.

Šedo vlasý päťdesiatnik s jazvou cez celú tvár sa zasmial. Spolu s ním aj ostatný z grupy. Chudý zarastený muž a nižšia čiernovlasá žena si prehodili v rukách zbrane. Mysleli si, že tým Tristana zastrašia.

"Rob čo chceš, keď ho zabiješ skončíš v rieke ako potrava pre ryby a ak ho pustíš a vzdáš sa tak skončíš rovnako, ale bez vynaloženej námahy, vagabund." zavrčal šedovlasý muž povýšene. „Tak čo to bude? Umrieš bez boja, alebo sa trocha zahráme?" vytiahol z pošvy dlhší meč.

„Gideon, počkaj." ozvala sa žena a pristúpila o krok bližšie.

„Čo?" ohriakol ju.

Stiahla chvost a ustúpila.