Dievča so skejtom

13.

L: Nikki!

N: Lili, ahoj, to je on?
L: hej. Nikki, toto je Dominik a Domčo, toto je Nikki.

D: Hola.
N: Hola.

L: a kam sa chceš ísť najesť?
D: sushi?
L: no fajn. A mohla by ísť aj ona? Vie o tom.
D: no tak fajn, síce som sa tešil že budeme sami, ale tak nech ide.
L: ďakujem Domčo. Ale keď nechceš nemusím ju pozvať.
D: to je jedno.

N: tak ja idem. Nechám vás samych.
L: tak ahoj. Vidíme sa asi až v škole. Uvidím. Zatiaľ pa.
N: ahoooj.

L: tak nakoniec predsalen pôjdeme sami.
D: môžem ti dať pusu? Chýbajú mi tvoje pery.
L: aj mne tie tvoje. Takže môžeš.

Tak sme sa bozkávali asi dve minúty. Potom sa mi zdalo, že nás niekto sleduje.
No a mala som pravdu. Lenže kto nás sledoval?
No Adam. Môj brat Adam. Presne tak. Ten debil.
Vrela vo mne zlosť.
L: ten hajzel sprostý! Ja ho raz zabijem!
Pozrela som sa na Adama takým vražedným pohľadom.
D: Lili? Čo je?
L: ten kretén Adam! Sledoval nás.
D: Lili, hlavne sa upokoj. Neprospieva ti rozčuľovanie sa. A to je ten tvoj brat, že?
L: hej. Prečo musím mať tak jebnutého brata?
D: potrebuješ jesť, ako vidím. Už ťa poznám. Inak nás zabiješ oboch, pokiaľ sa nemýlim.
L: fajn, poďme jesť. Sushi som už dlho nemala.
Domčo sa na mňa tak roztomilo zapozeral, že som sa z toho roztápala.
Asi ho stále milujem. Vlastne ani nie že asi.

Asi po siedmych minútach sme boli pri obchode so sushi. Vybrali sme si a Domčo zaplatil.
Vtedy dnu vstúpila Jennie. Pozrela sa na nás a zastala. No usmiala sa a vyšla von z obchodu. Nevedela som prečo.

Vyšli sme z obchodu a skoro sme dostali infarkt.
Prečo? No to bol ten dôvod prečo Jennie odišla z obchodu. Chcela nás vystrašiť.
No objala ma, pozdravila Domča a my sme išli ďalej.
Sadli sme si na lavičku a začali jesť sushi.
Odrazu sa ochladilo asi o štyri stupne. Začalo mi byť celkom zima, na čo som si kýchla.
D: na zdravie mojko.
Usmiala som sa naňho a pokračovali sme v ceste. Asi po dvadsiatich minútach sme zastavili pri jednom skateparku, ktorý ešte nepoznám, nebola som tu.
D: nie je ti zima?
L: nie, v pohode...
D: Lili, poznám ťa, tak mi neklam. Tu máš moju mikinu. Bude ti trošku veľká, ale aspoň ti nebude taká zima. Celá sa trasieš. Koľko ti je už zima?
(mikinu som si obliekla)
L: teraz bude zima tebe.
D: nevyhýbaj sa otázke.
L: a ty neignoruj čo som povedala ja tebe.
D: najprv mi odpovedz ty. Prosím, Lili.
L: nie dlho. A teraz ty.
D: nebude mi zima. A aj keby, hlavné je, aby nebolo zima tebe.
L: o mňa sa neboj.
D: haha. Ale bojím. Nechcem aby si bola chorá.

No a bolo to tu zas. Začalo mi byť zase zle, ale nechcela som mu to hovoriť. Alebo mám mu to povedať? Radšej nie. Aspoň teraz nie. Ak to do desiatich minút neprestane, tak možno mu to poviem.
Začala som zhlboka dýchať, dúfajúc, že to aspoň na chvíľu zaberie.
No Domčo si to všimol.
D: Lili? V pohode? Je ti niečo? Čo ti je?
L: to je v pohode. Nič mi nie je.
D: je ti zle, že mám pravdu?
Sklonila som hlavu, na znak áno.
Hej viem, že som sprostá.
D: čo všetko si jedla od včera?
L: sushi, cereálie s mliekom, cukrík, a to je tak všetko? Hehe...
D: Lilyyyy... musíš jesť.
L: ale nebola som hladná...a nechcela som jesť veľa aby mi nebolo zle.
D: Lily počúvaj. Keď nezačneš jesť, nezlepší sa to. Buď to bude rovnaké alebo ešte horšie. Tak prosím, začni jesť. Nechcem o teba prísť. Urob to pre mňa.

Začali mi stekať slzy po tvári.
Keď si to Domčo všimol, venoval mi dlhé objatie so slovami:
D: pššš...Liliiii, no taaaak, Lili, dobre, jedz koľko chceš, ale hlavne jedz, dobre?
Prikývla som.