Dotyk stratenej

- 1 -

Tamia Reevesová sa prechádzala po trhovisku rozmýšľajúc, aký obed by dnes pripravila mame. Čerstvá zelenina i ovocie vytvárali v ovzduší zvláštnu, no lahodnú vôňu. Milovala trhovisko v rodnom mestečku Gorda. Nielen preto, že sa tu dalo kúpiť čokoľvek, ale miešali sa tu skutočne úchvatné vône. Navyše ľudia tu boli veľmi milí a tak dokázali spríjemniť deň.

Nakúpila, čo bolo potrebné a pomaly kráčala domov. Držiac plátenú tašku s nákupom obdivovala ručne robené šatstvo. V detstve sa túžila stať krajčírkou a hoci toto povolanie dávno vymazala zo svojej hlavy, neprestajne si vážila prácu týchto žien.

Ako kráčala pomedzi stánky, v diaľke ju niekto upútal. Pri jednom stánku stál neznámy príťažlivý muž s jemným strniskom. Nikdy pred tým ho tu nevidela, preto usúdila, že je to jeden z mnohých návštevníkov. Napriek tomu, že sa tu motalo veľa turistov, obyvatelia sa dobre poznali a vždy vedeli, či tento alebo tamten patril medzi domácich.

Aj ona sa pristavila pri jednom stánku a tvárila sa, že si obzerá tovar. V skutočnosti hypnotizovala mladíka, ktorý ju zaujal. Chcela sa mu prihovoriť. V hlave si vytvárala rôzne scenáre, ako by sa mu mohla privravieť, no nič zmysluplné nevymyslela.

Kým premýšľala, stalo sa to, čo vonkoncom nechcela. Akoby tušil, že ho niekto sleduje, otočil hlavu jej smerom. Ich pohľady sa stretli. Okamžite stuhla a vrátila sa k prezeraniu tovaru. Odvážila sa však úkosom pozrieť naspäť. Oči sa im opäť stretli, no ani jeden neuhol. Mladík sa na ňu jemne usmial a vydal sa preč.

Nikdy nemala problém rozprávať sa s mužmi. Vždy s nimi vedela komunikovať, veď v podstate tvorili široký okruh jej priateľov. Ale teraz sa cítila, ako keby bola priklincovaná k zemi. Nemohla sa pohnúť, len pozorovala miznúcu siluetu toho krásneho muža.

Potom si všimla, že mu čosi spadlo zo zadného vrecka nohavíc. Skrivila obočie a vyštartovala skôr, akoby to niekto iný zodvihol zo zeme. Uchopila spadnutú peňaženku do ruky a zadívala sa pred seba. Vzďaľoval sa viac a viac a ona hlúpo stála ako prikovaná. Zvedavosť ju prehovárala, aby nazrela dovnútra. Ale svedomie by jej to nikdy nedovolilo.

Vykročila vpred a snažila sa muža dobehnúť. Párkrát sa stratil z dohľadu, ale nakoniec ho zazrela. Vyšiel z trhoviska a pokračoval po uliciach, ktoré neboli ľuďmi tak preplnené. „Hej!" zakričala naňho, no zrejme mu nedošlo, že to bolo adresované jemu. Rozbehla sa a znovu skríkla.

Prudko zastavil a obrátil sa k nej čelom. Jemne doňho narazila a vypleštila oči. Takto zblízka bol ešte viac neodolateľný. Mal zaujímavé zelené oči – zdalo sa jej, že sa v nich odrážal hustý les. Doslova ju pohltili, až stratila reč. „Ehm," zakašľala, „toto ti spadlo," vyhŕkla a vrátila mu peňaženku. Červeň sa jej hrnula do tváre. Na podobné situácie nebola zvyknutá, cítila sa nepríjemne.

Nadvihol jeden kútik úst. Pozrel na predmet, ktorý mu podávala a povedal: „Je pozoruhodné, že sa mi vrátila." Nadvihla obočie. „No vieš, ľudia sú v dnešnej dobe všelijakí," mykol plecom, pričom sa stále usmieval. Nedokázala sa prestať dívať na jeho tvár.

„Máš pravdu," prikývla neisto.

„Mimochodom, ja som Garrett," predstavil sa a vystrel ruku.

„Tamia," opätovala úsmev a podala mu ruku. Potom si ju skúmavo prezeral. Nerozumela tomu pohľadu, tak len čakala, či náhodou niečo nepovie.

„Nestretli sme sa niekedy?" spýtal sa so zamysleným výrazom. „Si mi veľmi povedomá." Skúmal ju od hlavy až po päty. Pôsobilo to trochu desivo, tak o krok ustúpila. „Ty si... Tamia Reevesová," vyslovil jej meno tlmeným hlasom.

Preľakla sa. Odkiaľ pozná jej meno? Zdržala sa odpovede, pretože sa bála, čo bude nasledovať. Ani vo sne by jej nenapadlo, že by to mohlo byť takéto strašidelné. Jeho úsmev pomaly mizol a nasadil kamenný výraz. Očami ju doslova prebodával.

Ustupovala dozadu, no nečakane ju schytil a hodil o stenu akejsi budovy. „Takže predsa si to ty," hlesol surovo. Zastonala od bolesti a pokúsila sa vytratiť. Bol však rýchlejší, omotal jednu ruku okolo jej pásu a druhou jej zovrel krk. Metala sa v jeho náručí, snažila sa kričať o pomoc. No jeho zovretie jej nedovoľovalo ani len nadýchnuť sa, nieto ešte prehovoriť.

„Poslala ťa sledovať nás?" pýtal sa, pričom ona absolútne nevedela, o čom hovoril. Nedokázala sa sústrediť na jeho hlas, snažila sa vymotať z jeho rúk. „Tvojou úlohou bolo osloviť ma a potom čo? Čo si mala robiť ďalej? Hovor, lebo sa nedožiješ rána!" kričal na ňu, až mala pocit, že jej praskne ušný bubienok.

Slzy jej tiekli po lícach a horúčavu cítila po celom tele. „Ja," snažila sa rozprávať, „o ničom... neviem," odpovedala zachrípnuto a snažila sa ho kopnúť do nôh, ale nohy udierali len do vzduchu.

„Neklam, hlupaňa!" sykol a pritlačil rukou na jej krk. Chcela znova povedať, že nemala žiaden dôvod sledovať ho, ale nedokázala hovoriť.

Na jeho plece dopadla mohutná mužská ruka. Následne sa ozval iný mužský hlas: „Pusti ju," prikázal mu, ale zmena neprichádzala. „Hovorím ti, pusti ju!" zvýšil hlas. Garrett včas počúvol, poslednýkrát jej stisol krk a potom ju odsotil na zem.

Dopadla na asfalt a udrela sa. Avšak spôsobenú bolesť umlčalo štípanie krku. Kašľala a slintala okolo, snažila sa normálne nadýchnuť, ale bolo to ťažké.

„Preskočilo ti?" vykríkol neznámy na Garretta. Jeho pokojný hlas bol odrazu preč. Tamia zbadala jeho zlostný pohľad, ktorý upieral na svojho priateľa. „Vybehnúť na ňu na ulici? Ty si fakt šialený," rozosmial sa.

„Je jasné, že s ňou spolupracuje. Nenašli sme žiadne záznamy, je to jej práca," rozhadzoval ruky na všetky strany. S kým podľa neho Tamia spolupracovala? Aké záznamy mal na mysli? Netušila, o čom sa rozprávajú, no využila príležitosť, kým si ju nevšímali.

„To si myslíme všetci, no toto nie je riešenie," ukázal na ňu, no ona bola dávno na nohách, ktorými uháňala kade-ľahšie. Utekala prv, než sa stihli spamätať. Zreteľne však postrehla, ako sa rozbehli za ňou.

Utekala po rôznych uliciach a snažila sa ich zbaviť. Získala slušný náskok, no zradila ju kondícia. Dobehli k nej skôr, akoby sa nazdala. Jeden z nich ju zastavil takým spôsobom, že sa opäť ocitla na zemi. Bol to skutočne tvrdý pád a za takú krátku chvíľu ju už bolelo celé telo.

Zo zeme ju prudko zdvihol muž, ktorého meno stále nepoznala. „Nás sa len tak ľahko nezbavíš," zašepkal jej do ucha a tlačil ju dopredu.

„Nič som neurobila," oponovala, no zároveň sa snažila zmieriť s faktom, že sa ich dnes skutočne nezbaví.

Lomcoval ňou strach. Nevedela, kto sú, nepoznala ich, nikdy pred tým ich ani nevidela. Tušila, že to nie sú ľudia, ktorí s druhými jednajú vhodným spôsobom. Veď ju takmer udusili, zabili!

Mestečkom prešli nenápadne, no dávali si naozaj veľký pozor na to, aby znova niekam neušla. Zastavili pri tmavom Bentley, ktoré okolie okúzľovalo svojím luxusom a jednoduchosťou zároveň. Inokedy by sa tešila, že sa v niečom podobnom môžem odviesť. Ale ten úžasný pocit by vymenila za domáce pohodlie. Kiežby toto všetko bol pre ňu len sen...

„O nič sa nepokúšaj,"upozornil ju Garrett prísne, keď sa usadila na zadnom sedadle. Sršal z neho toľkýhnev. „Inak to môže byť ešte horšie, ako to je teraz," dodal po tom, akonastúpil na sedadlo spolujazdca a pohľad uprel pred seba. Po tej vete sa zúfalozvalila na zadné sedadlo. Mala slzy na krajíčku. Túžila z plného hrdlazakričať. Radšej však čušala, aby jej naozaj nebolo viac ublížené.