Dotyk stratenej

- 11 -

Victor Camacho potichu vstúpil do tréningovej miestnosti a našiel tam Tamiu a Stephanie v boxovacom ringu. Nedávno začali trénovať box a podľa posledných informácií, ktoré sa Victorovi dostali, to Tamii šlo najlepšie zo všetkého – hlavne preto, lebo v tomto športe mohla vybiť všetku svoju zlú náladu či hnev. Vnímala to ako formu odreagovania sa, hoci jej trénerka bola, ako inak, prísna a vyžadovala viac ako len agresivitu.

Pozoroval ich spoza rohu. Obe boli dravé a odhodlané vo vzájomnom súboji. Lenže Tamia pomaly nestačila na skúsenú agentku, ktorá v ringu trávila snáď každý deň. Stephanie ju zrazu tak udrela, až sa ocitla na zemi.

„Poďme! Vstávaj!" kričala na ňu. Jej hlas sa rozmáhal po celom priestore. Jemne ju kopla do stehna a nútila ju zdvihnúť sa na nohy. „Nepočula si? Dvíhaj sa!" opakovala dookola.

„Nevládzem," zastonala a prudko dýchala. Zem bola teraz jej útočiskom. Nechcela už pokračovať, bola veľmi vyčerpaná.

„Keď sa s niekým stretneš zoči-voči na ulici, toto mu povieš? Že sa jednoducho vzdávaš? Necháš sa zabiť?" hovorila nahnevane. „Za každé ,nevládzem' máš trasu navyše pri behu," zavelila.

Tie slová vyčerpanú dievčinu postavili na nohy. Rozhodne nepotrebovala pridávať. Dúfala, že to postupne bude odbúdať, no je toho čoraz viac. Zaútočila na ňu a s výkrikom jej vrazila. No v útoku dlho neostala a čoskoro opäť padla.

Victor usúdil, že je čas skončiť, hoci Steph si to nemyslela. Vyšiel zo svojho tieňa a povedal: „Koniec!" Obe sa naňho pozreli prekvapené, čo tu robil. Blondína chcela protirečiť, no u veliteľa sa to skrátka nedá. „Steph, nechaj nás osamote," požiadal ju. Vyšla z ringu, všetky pomôcky odpratala na miesto a odišla.

Tamia bola zúfalo zavesená o povrazy, ktoré ohraničovali boxerskú plochu. Napokon aj ona vyšla von a sadla si na lavičku. Podal jej vodu, ktorú vďačne prijala. Napila sa plným dúškom. Potom naňho zazrela a pohľadom mu dohovárala, nech začne hovoriť.

„Ako pokračujú tréningy?" spýtal sa. Nechcel ísť na istú tému zhurta.

„Myslím si, že o všetkom vieš. Bude celkom zbytočné opakovať ti to," riekla a utrela si tvár uterákom. „Prečo si prišiel?" spýtala sa zaujato.

„Bola si včera s Garrettom v meste?" opýtal sa napokon priamo bez otáľania. Prikývla. Zľakla sa, že už vie o tom, že šoférovala napriek zákazu. Snažila sa skryť svoj ustráchaný výraz „Čo sa tam stalo?"

Zamračila za. „Čo by sa malo stať?" nadvihla obočie. „Išli sme nakúpiť nejaké autodiely, to je celé," povedala.

Skúmal jej tvár a videl, že sa netvári prirodzene. „Chceš mi nahovoriť, že ten monokel sa Garrettovi len tak z večera do rána zjavil na tvári?" zabodol do nej svoj pohľad.

Sklonila zrak. Tohto sa taktiež obávala; že niekto bude vyzvedať, čo sa mu stalo. Spomenula si na sľub, ktorý mu včera dala. Nesmela ho porušiť už len kvôli nízkej dôvere, ktorú voči nej prechovával.

„Nechceš sa k tomu vyjadriť?" nabádal ju na odpoveď.

„Nemám sa k čomu," pokrútila hlavou.

„Mala by si mi povedať, čo sa stalo."

„A ak nie?" opäť nadvihla obočie. „Nie som povinná ti to povedať. Je to jeho záležitosť a ja o tom nechcem hovoriť."

„Prečo?" nechápal.

„Ide tu o jeho dôveru voči mne. Nesmiem to pokašľať."

„A čo moja dôvera? Na tej ti nezáleží?" odbil ju a čakal, ako bude reagovať.