- 3 -

49 4 0
                                    

Plač ju natoľko premohol, že zaspala. Nespalo sa jej dobre. Ako náhle roztvorila oči, na stole našla jedlo. Ihneď jej zaškvŕkalo v žalúdku, tak neváhala a najedla sa. Potom sa vrátila pod perinu, ktorú natiahla až po uši.

Vylihovanie ju pomaly prestávalo baviť, tak sa prechádzala. Na niektorých miestach si všimla do steny vyryté rôzne odkazy. Asi nebola jediná, ktorá tu trávila čas osamote. Prinútilo ju to znovu sa ukryť pod perinu. Považovala to za akési útočisko, čo ju chránilo pred realitou.

V mysli sa jej vŕtalo toľko myšlienok, že ich nestíhala vstrebávať. Myslela na matku, ktorá bola jednoznačne plná strachu. Ten zažívala pri zmiznutí Caroliny a teraz ho musí prežívať pri Tamii. Tak rada by matku ubezpečila, že je v poriadku, ale nemala možnosť. Ostávalo len dúfať, že to neprežíva tak bolestivo.

Ďalšie myšlienky smerovali k jej sestre. Je to naozaj pravda to, čo hovoril federálny agent? Čo ju k tomu viedlo? Nenapadol jej žiaden dôvod, ktorý by ju k tomu pobádal. Potrebovala odpovede, ale netušila, ako ich získať.

Pritom, ako myslela na svoj nudný bezstarostný život, jej napadlo čosi skutočne lákavé. Tak by sa mohla bližšie dostať k sestre a získať odpovede na mnohé otázky.

Vyskočila z postele a silno zabúchala na dvere. „Nech je tam ktokoľvek, potrebujem hovoriť s agentom Camachom!" kričala. Nik sa neozýval, nik neotváral. No ona sa nevzdávala. Búchala na dvere a kričala. Keď ju už boleli ruky, používala nohy a dookola opakovala: „Nutne potrebujem hovoriť s Camachom!"

Jej prosby sa nakoniec stali skutočnosťou. Počula, ako sa dvere otvárajú, preto ustúpila a nechala priestor, aby sa dvere otvorili. Oči sa jej stretli s blondínou, ktorá s ňou včera komunikovala. „Prečo tak vrieskaš?" spýtala sa s kamenným výrazom.

„Ehm," zakašľala, lebo z toľkého kričania jej vyschlo v hrdle. „Potrebujem hovoriť s vašim veliteľom, či ako ho nazvať," vysvetlila.

„Prečo?" zvraštila obočie.

„Chcem hovoriť s Victorom Camachom, nie s tebou," odvrkla.

„Nebuď drzá. Máš vôbec tušenie s kým sa rozprávaš?" urazila sa a privrela oči.

Chcela byť protivná, ale došlo jej, že pred ňou stojí agentka FBI. Najlepšie bolo držať jazyk za zubami, hoci sa jej to neskutočne protivilo.

„Zdá sa, že si to pochopila," samoľúbo sa pousmiala a postavila sa na bok, aby Tamia mohla vyjsť von. S radosťou opustila tú hroznú celu a zhlboka sa nadýchla. Vzduch nebol čerstvý, ale jej v tej chvíli pripadal tak oslobodzujúco.

Dobrá vizuálna pamäť ju nezradila a presne si pamätala cestu do veľkej miestnosti, kde sa včera spoznala s Victorom. Stál pri stole s rozloženou mapou. Vedľa neho postával Garrett a chalan s dlhými vlasmi. O niečom sa rozprávali, no namiesto ich slov spozorovala dievčinu, sediacu za počítačom. Bola plne zamestnaná svojou prácou.

„Victor," oslovila ho blondína, „chce s tebou hovoriť."

Otočil sa a v rýchlosti si ju premeral rovnakým pohľadom ako včera. Prekrížil si ruky na hrudi a čakal na jej slová.

„Chcem s vami pracovať."

„Čože?!" vyhŕkol Garrett. Vyslúžila si pozornosť od všetkých prítomných.

„Chcem patriť do vášho tímu," hovorila rozhodne. Nevedela, čo očakávať, ale aspoň sa snažila.

„Prečo?" ticho sa zaujímal Victor, ktorý bol oproti ostatným celkom bez čitateľného výrazu. Nedokázala usúdiť, či ho to prekvapilo, či nahnevalo alebo vydesilo.

Dotyk stratenejWhere stories live. Discover now