Dotyk stratenej

- 17 -

Victor Camacho ukončil stretnutie zmätených agentov. Nemal náladu počúvať rôzne dohady a v tej chvíli ich akosi nevládal usmerniť. Bol unavený zo zásahu a krik agentov mu náladu nezlepšil.

Pár slov prehodil s Hannou, ktorá mu dopodrobna opísala rozhovor s Tamiou. Následne sa pozreli na nejaké záznamy, ktoré sa jej podarili získať. No išlo iba o presné miesto doručenia zásielky pašerákov. Viac nemohli urobiť, pretože drogy putovali na juh Mexika, kde je úlohou mexickej polície zasahovať. Nakoniec sa aj oni vybrali preč a Victor poprial kolegyni dobrú noc.

Kráčal po chodbe do svojej izby. Od toho nešťastného dňa, čo sa do seba uzavrel, odmietal spoločnosť i na izbe v podobných prípadoch. Ľudia mu nevadili, vedel s nimi komunikovať, ale preferoval samotu.

Po príchode do izby smeroval rovno do sprchy. Vlažná voda ho uvoľnila a jeho myšlienky boli jasnejšie. Rozhodol sa teda, že pôjde rovno do postele. Mal za sebou dlhý deň a potreboval odpočinok.

Na nejakú dobu zaspal, no potom ho zobudil rachot, ktorý pochádzal z chodby. Začul mužský smiech ktorýchsi agentov. Sťažka si povzdychol a obrátil sa na druhú stranu. Prevaľoval sa zo strany na stranu. Bolo mu príšerne horúco, tak si vyzliekol tričko a perinu skopal na koniec postele. No i tak nenašiel pokoj. Nakoniec ho to neustále prevaľovanie tak unavilo, že sa ponoril do spánku. Ticho odfukoval a v hlave sa mu vynárali rôzne obrazy.

Jeden spoznal hneď. Bola to osoba – žena. Preňho dôverne známa žena. Mala krásnu postavu, plavé vlasy a tie najkrajšie modré oči. Zbadal tam i seba, ako sa na ženu usmieva. Volal ju k sebe, aby ju mohol znova objať. Lenže jej úsmev ochabol a celá tvár bola zahalená smútkom. Na tvári sa jej zjavovali vrásky plné starostí. Dokonca sa po líci skotúľala drobná slza. Pokrútila hlavou a sklopila zrak k zemi.

Jej smútok ho ranil. Vydal sa k nej, aby ju objal, aby ju utešil a sľúbil jej, že sa o ňu postará. I v skutočnosti jej sľuboval ochranu, ale nepodarilo sa mu to.

Keď urobil jeden krok, spoza rohu sa vynoril muž oblečený v čiernom. Tvár mal prekrytú čiernou šatkou a nenávistne sa díval na tých dvoch ľudí. Vtom zdvihol zbraň, zamieril na plavovlásku a vystrelil.

„Nieee!" vykríkol a rozbehol sa k plavovlasej žene. Jej hruď krvácala, blúzku mala celú od krvi. Vzal ju do lona a kolísal ju vo svojom náruči. „Neboj sa, som pri tebe," šepkal jej do ucha, hoci vedel, že ho už nepočuje.

Naraz sa rozplakal a ženu poslednýkrát pobozkal. Potom hľadel na jej mŕtvu tvár. Všimol si, ako sa odrazu mení... Zrazu v lone držal úplne inú osobu. Bola to Tamia.

Prudko sa strhol a bol späť v realite. Bol celý spotený a rýchlo dýchal. Najprv sa musel upokojiť, aby mohol rozumne uvažovať. Posadil sa na posteľ a pretrel si tvár. Jeho srdce nebúchalo tak silno, pomaly prechádzalo do zvyčajného tempa.

Dúfal, že raz sa týchto nočných môr zbaví. Ale sústavne ho trápili, vracali do jeho hlavy a boli živšie a živšie. Už to nechcel prežívať, chcel sa ich nadobro zbaviť. Lenže dnes do toho sna pribudlo niečo nové. Objavila sa tam Tamia.

Hľadal v tom súvislosti, no na nič neprichádzal.

Žena z jeho snov bola jeho manželka Julie. Zoznámil sa s ňou na vysokej škole v poslednom ročníku. Ona bola tretiačka a celkom mu pomotala hlavu. Lenže ona bola príliš nedostupná. Mal to skutočne ťažké.

Po skončení vysokej školy sa zamestnal ako mestský policajt. Ale ona naďalej študovala a on neustále prejavoval o ňu záujem. Prechádzal sa okolo jej školy, akoby to bola náhoda. Raz sa odhodlal pozvať ju na rande. Prehováral ju asi trikrát a potom mu predsa dala šancu. Avšak nič si od toho nesľubovala, nebol jej typ.