Dotyk stratenej

- 27 -

Tamia sa bezradne dívala za Garrettom. Bez pohybu ležal na zemi, dobitý, skrvavený. Pár sĺz sa jej skotúľalo po lícach. Bola rada za svoje rozhodnutie. Napriek tomu, že z toho nebola nadšená, tešila sa, že mohla zachrániť Garretta. Už len dúfala, že ho rýchlo nájdu.

„Zabaľte to tu," prikázala Carolina. „A zbavte sa tých prekliatych agentov."

Nasadla do auta. Tamia s neznámym mužom kráčala k rovnakému autu, kde musela nastúpiť aj ona. Muž sa usadil na predné sedadlo za volant.

„Došľaka!" rozčuľovala sa Carolina „Ako to, že vždy vedia, kde sme? Všetko prekazia. Povedz, ako to u vás chodí," otočila sa k mladšej sestre, ktorá na ňu hľadela s nenávisťou.

„Prečo by som ti mala niečo povedať?" odvrkla a odvrátila pohľad.

„Nebuď drzá," upozornila ju. „Tak vyklop to. Odkiaľ máte všetky naše plány?" pýtala sa.

„Neviem," mykla plecami. „Ja chodím len na zásahy," klamala.

„Na zásahy," vysmiala ju. „Victor Camacho určite pustí len tak obyčajné dievča na akciu, kde ide o život," smiala sa. „Tak hovor. Všetko," prikázala jej.

„Nič ti nepoviem," odvetila sestre.

Carolina otvorila ústa, že niečo povie, ale muž, ktorý šoféroval auto, ju zastavil. „Upokoj sa," prehovoril. „Potom sa porozprávate." Po týchto slovách už nič nepovedala. No jej výraz poukazoval na to, že s tým nesúhlasí.

V aute nastalo ticho, ale Tamia sa vo vnútri búrila. Ťažko dýchala a necítila sa pohodlne. Bola celá nesvoja. Premýšľala, ako z tejto situácie vyviaznuť. A nakoniec sa myšlienkami opäť vrátila ku Garrettovi. K mužovi, s ktorým prežila veľa rôznych situácii. A uvedomila si, že teraz by chcela byť práve s ním a vedieť, že ona je po jeho boku v bezpečí a on je živý a zdravý.

Cesta trvala asi polhodinu. Zastavili pri ošumelej dvojposchodovej budove, kde už čakalo niekoľko mužov so zbraňami. Ako náhle vystúpila, za ruku ju chytil nejaký pašerák. „Kráčať viem aj sama," odvrkla a vytrhla sa z jeho zovretia. Nepokúšala sa o útek, nemala by šancu.

Vkročili dnu a pomedzi tmavé miestnosti ju zaviedli do izby, kde ju zamkli a nechali samu. Spomenula si na prvé dni v základni v Seattli, ktoré strávila v malej cele a zmocnila sa jej úzkosť.

Niekoľko hodín čelila zlým pocitom a samote. Jej nečinné sedenie na stoličke, prerušilo otvorenie dverí. Dnu vošla Carolina. Vyzerala oveľa pokojnejšie, ale napriek tomu ju Tamia nechcela vidieť. Túžila po starej sestre, ktorá nerobila problémy a bola celkom normálna. Teraz z nej bola kriminálnička hľadaná po celých Spojených štátoch.

„Rada ťa vidím, Tamia," usmiala sa. Tamia nechápala jej náhlu zmenu v správaní. Keď k nej vystrela ruky, nepobežala k nej, aby ju objala. Naozaj netúžila po jej blízkosti. „Mrzí ma, že ma ani neobjímeš."

„Nemám záujem objímať zločinca," povedala.

Caroline úsmev poklesol. Prehrabla sa rukou vo svojich ryšavých vlasoch a zamyslene pozrela sestre do očí. „Ničomu nerozumieš."

„A čomu mám rozumieť?" rozprávala Tamia. „Len tak jedného dňa odídeš z domu bez oznámenia. O pár rokov na to sa dozviem, že patríš do skupiny pašerákov drog. Tak my objasni podstatu tohto nezmyselného cirkusu!"

„Je to dlhý príbeh."

„Zrejme mám na to dostatok času," rozhodila rukami a poukázala na to, že je uväznená v nejakom starom dome. „Chcem to vedieť."

„Spoznala som Adama, ktorý poznal našu matku. Chcela som sa dozvedieť viac," vravela. „Spolupracovali na nelegálnej preprave drog do Mexika a iných južných krajín. Bola to naozaj zaujímavá žena," pousmiala sa. „Ale neviem, či chceš o nej niečo počuť," odmlčala sa.