Dotyk stratenej

- 8 -

O šiestej prišla na dohodnuté miesto a spolu so Stephanie sa premiestnili na čerstvý vzduch, kde zahájili ranný beh. Predtým, ako sa vydali vpred, upozornila ju na správne dýchanie. Zo zdravotného hľadiska jej beh veľmi prospel, ale z psychického nijako nepomohol.

Počas raňajok sedela za stolom celkom bez nálady a duchom bola neprítomná. Keď sa k nej Hanna otočila a snažila sa k nej prehovoriť, odpovedala stroho. Potom ju mrzelo, že Hannu tak ignorovala, ale všetko bolo pre ňu čoraz ťažšie. Musela sa s tým nejako vysporiadať, čo veru nebola ľahká ani krátkodobá záležitosť...

Po obede hneď o jednej ju čakal ďalší tréning. Prichádzala úplná novinka v podobe oboznámenia sa so zbraňami. Bála sa svojho trénera viac ako zbrane, ktorú mala vziať do ruky. Ako bude k nej pristupovať? Táto otázka sa jej jednostaj motala v hlave.

Garrett tesne pred tréningom chodil hore-dolu po svojej izbe. Bol taký nervózny, že ani neobedoval. Jednoducho nemohol do seba nič vtrepať. Pred očami mal rozhovor s Akimom, ktorý ho dostával do rozpakov. Ako by sa mal teda k Tamii správať? S jej prítomnosťou nebol spokojný, ale musel tolerovať príkazy. Nevedel však ako nadviazať rozhovor, ako sa na ňu dívať, čo robiť v jej blízkosti. Bolo to preňho náročné a to ho doháňalo nielen k obhrýzaniu nechtov.

Potreboval vybehnúť na čerstvý vzduch a zapáliť si minimálne dve cigarety, aby sa upokojil. Moc mu to nepomohlo a tak vykročil vpred s vierou, že predsa to dobre dopadne. Kvôli jeho fajčiarskej pauze meškal, kým ona stála pred vchodom do miestnosti určenej na strieľanie.

Úkosom na ňu zazrel, ale očnému kontaktu sa elegantne vyhýbala. Zakašľal a otvoril dvere. Džentlmensky ju vpustil prvú, pričom ostala prekvapená. Nachystal zbraň i náboje a následne sa k nej odhodlane otočil. Venoval jej všetku svoju pozornosť. V skutočnosti doteraz nemal čas sa na ňu pozrieť chlapským okom, tak tú krátku chvíľu teraz využil.

Bola štíhla a fascinovala ho jej nežná tvár posiata jemným svetločerveným rumencom. Najkrajšie boli jemne vlnivé vlasy, ktoré mala spustené na chrbte.

„Ehm," zamrmlal a konečne sa spamätal. Zízal na ňu bez slov, čo vôbec nebolo príjemné ani pre jedného z nich. „Toto je tréningová miestnosť, kde precvičujeme streľbu na terč." Dal jej priestor, aby sa poobzerala okolo seba. Potom zdvihol do ruky zbraň a ona inštinktívne odstúpila. „Nemusíš sa báť, nie je nabitá," odvetil a dovolil si pousmiať sa.

„Toto je Glock 22, najpoužívanejšia zbraň federálnych agentov," poznamenal.

„A... ja ju budem tiež používať, aj keď nie som agentka?" opýtala sa s istou dávkou neistoty.

Rozosmial sa. „Pravdaže. Ja tiež nie som agent a keď idem do terénu, používam jedine túto."

Zaujímalo ju, ako je možné, že pracuje pre federálnu políciu, hoci nie je agent. Lenže zdalo sa jej to trúfalé a nechcela vyzvedať.

Potešila sa, keď pochopila, že ich rozhovor má konečne akýsi správny tón, ale nič nebolo vyhraté.

„Dôležitý je správny postoj," pokračoval vo svojom pripravenom monológu. „Mierne rozkročiť nohy, pravú ruku vystrieť pred seba a ľavou si zbraň podoprieť. Pravá ruka musí mať tiež správny postoj. Ukazovák na spúšti a ostatné prsty obopínajú hlaveň," poučoval ju, pričom aj ukazoval správny postoj. Nadýchol sa, zadržal dych a vystrelil. Tak sa preľakla, až mierne poskočila. Srdce jej prudko bilo. Ten zvuk bol príšerný a naháňal jej hrôzu.

„Ako nabiť zbraň ťa naučím až po tom, čo sa naučíš správne stáť."

„Čo ak na to jednoducho nemám?" vypadlo z nej od zdesenia. Nepredstavovala si, že to pre ňu bude takéto traumatizujúce.

„Ešte si to ani neskúsila," skrivil obočie. Vybral náboje a natiahol sa k nej, aby si vzala zbraň.

Triaslo sa jej celé telo. Bola veľmi odvážna, ale pri tomto akosi odvahu strácala. Bála sa zbraň uchopiť do ruky, no nechápala, kde pramení ten strach. Nakoniec ju predsa len mala vo svojich rukách. A vtom zamrzla. Doslova sa nehýbala. Tieto emócie výrazne prispeli k jej zlému stavu. V očiach zacítila slzy, vedela, že je toho neschopná.

Zbraň položila na pult vedľa seba a tlmene riekla: „To nedám." Vybehla preč a utekala kadeľahšie.

Garrett ju sledoval ako odchádza, ale nepohol ani brvou. Až potom, keď si uvedomil, čo sa vlastne stalo, vydal sa za ňou. Mala veľký náskok, ale bol rýchlejší, tak ju čoskoro dobehol. Zastavil pred ňou a ona mierne narazila do jeho hrude. Šikovne ho obišla, ale nedovolil jej utiecť. Chytil ju za ruku celkom nežným spôsobom a otočil si ju k sebe.

Pozrel sa na jej červenú tvár. „Čo sa stalo?" opýtal sa pokojným hlasom.

Vytrhla si ruku z jeho zovretia a po stene sa zošuchla k zemi. Pomaly začala plakať. „Zľakla som sa," odvetila.

Povzdychol si a prisadol si k nej. Mlčal a hľadal správne slová. „Možno ti to naháňa strach, ale musíš sa naučiť zbraň ovládať. Nesmieš dopustiť, aby zbraň ovládala teba," hovoril.

„Predstavila som si, ako raz možno pôjdem do terénu. Pred očami sa mi zjavila sestra. Nedokážem si predstaviť, že by som na ňu mierila zbraňou a nie to na iného človeka," riekla úprimne.

Nevedel reagovať. Čo by jej mal vlastne povedať? Nebol ten typ človeka, čo by vedel niekoho povzbudiť alebo utešiť. Tá situácia mu bola nepríjemná, pretože bez slova sedel a počúval jej plač.

„Neviem, ako to tu zvládnem," zašepkala. Váhala, či to vysloviť nahlas. Tú vetu si v týchto dňoch opakovala skoro stále. Cítila sa pri ňom zvláštne. Stále mala totiž pred očami ich prvé stretnutie. Akosi sa jej nedarilo na tú myšlienku zabudnúť.

„Zvládli to mnohí pred tebou, zvládneš to aj ty," tvrdil. „Musíš sa tomu postaviť, bez tvojej vlastnej vôle to nejde."

Jeho slová neboli povzbudzujúce, ale bola v nich obrovská pravda. Postupne slzy ustupovali, no nemala chuť zdvihnúť sa zo zeme.

„No dobre, je čas ísť," Garrett sa vstal a vystrel k nej obe ruky. Chytila sa ho a svižne jej pomohol vstať.

„Prosím, nenúť ma vrátiť sa tam," hlesla.

„Fajn..." prikývol, „dnes to odložíme," pousmial sa. „Lenže musíš sa to naučiť – maj to na pamäti." Prikývla vedomá si toho, že sa tam raz musí vrátiť a postaviť sa strachu čelom.

Celú túto situáciu z rohu pozoroval Victor, ktorý šiel náhodne okolo. Počul divné plačlivé zvuky, preto sa rozhodol nasledovať ich. Mal pocit, že sa mu sníva. Ohúrilo ho, ako sa tí dvaja zhovárali. A navyše Garrett k Tamii pristupoval s citom.

Bolo jeho zámerom dosadiť ho na jej tréningy. Nielen preto, že ju dobre pripraví na prácu so zbraňami, ale dúfal, že takto si k sebe nájdu cestu. Bol si istý, že toto bol prvý krok. Nepotreboval ďalej sledovať, preto sa pobral preč.

Garrett sa ponúkol, že ju odprevadí do izby. Nenamietala, tak spolu kráčali chodbami do bloku, kde mali agenti svoje izby. Otvorila dvere, no predtým, ako ich chcela zatvoriť, Garrett ju zadržal. Spýtavo naňho pohliadla.

„Chcel som," začal hovoriť, no zasekol sa. Celé dni si nacvičoval, čo povie v takúto chvíľu. Ale bolo ťažšie hovoriť to priamo pred ňou ako pred jeho odrazom v zrkadle. „Chcem sa ti ospravedlniť za... za to, že som ťa napadol. Prepáč," sklopil zrak a odišiel preč.

Chvíľu tam bez pohybu stála, no potom zmizla za dverami izby. Oprela sa o ne a rozmýšľala. Prekvapilo ju, že oľutoval to, čo urobil. A dokonca sa aj ospravedlnil. Čudné, no vnímala to ako posun k zlepšeniu ich vzťahu. Napokon ju táto myšlienka povzbudila a tak dúfala, že sa tu bude postupne cítiť lepšie.