Slobodná || Fernando Alonso || ✓

• Prológ •

Rozbité vázy, vyliata voda, polámané kvety. Do toho niekoľko zničených rámikov na fotky, všetko darčeky od jej sestry, ktoré boli rozmiestnené po izbe, ktorú nespoznávala.

Modrými očami skenovala spúšť, ktorej príčinou bola ona. Natriasala sa vzlykmi, slzy alebo zvuk ich nesprevádzali. Dávno sa naučila plakať tak, aby o tom on nevedel. Potichu, bez známok po prejavenej slabosti.
Bolo málo ľudí, ktorí videli jej skutočnú bolesť, reálne slzy, ktoré sa dostali na povrch.

Teraz tam nebol nikto.
Ostala sama.

POZRI ČO SI MA DONÚTILA UROBIŤ, CASSANDRA!!

NECHCEL SOM, ALE TY SI MA DONÚTILA!!!

Slová, ktoré počúvala pravidelne.
Už sa nesnažila nahovárať si, že to nie je pravda. Rezignovane akceptovala pravdu - ak by ho počúvala, ak by robila to, čo od nej žiadal a neodporovala mu, nebránila sa mu, on by nerozbíjal veci.

Zúfalstvo pohlcujúce jej telo bolo takmer hmatateľné. Obalilo ju neviditeľnou vrstvou, zabodávalo sa do nej ako ihly. Došla do bodu, z ktorého nebolo východisko.

Keď jej spomedzi pier vyšiel úpenlivý vzlyk, ostala vydesená sama zo seba, že to dovolila.
Jej telo sa vzdalo, dopadajúc na mäkký koberec uprostred obývacej izby, cítila ako jej kolená zaprotestovali.

Odrazu sa otvorili vchodové dvere, počula náhliace sa kroky smerom k jej bezvládnemu telu, schúlenému za prevráteným konferenčným stolíkom.
Neodvážila sa zdvihnúť hlavu, aby sa presvedčila, kto prišiel. Bolo jej to jedno. Ak je to on, tak nech ju pokojne aj zabije.

Na ničom jej už viac nezáležalo.

"Poď." prehovoril božský hlas. "Je po všetkom." pevné ruky ju postavili na nohy, nedovolili jej opäť padnúť dole.

Vzlykla, smrkla, opakom ruky si zotrela slzy spolu so špirálou, ktorú tým rozmazala. Červené oči uprela na muža vedľa nej. Na jeho tvári sa zračila jediná emócia - hnev - pociťoval ho až v končekoch prstov, ovládal každú jeho bunku a jediné, čo ho brzdilo pred tým, aby urobil niečo neuvážené, bola žena v jeho náruči.

"Už si slobodná."