Načo klamať?

8.kapitola

,,Klud. Povedz mi prečo plačeš boli ťa to koleno?"
,,Trochu ale to je pohode."povedala som už trochu ukludnena.
Povedala som mu ako sa cítim a prečo som vlastne plakala. Musím uznat spravila som zbytočne scénu ale tak železo mi na tom čo robím. Je to predsalen moja vášeň a dávam do toho všetko. Hlavne svoj voľný čas.
Do izby prišiel simon že mi ide ošetriť nohu. Začala som sa hrozne smiat.
,,Ty? Však to bude ešte horšie!"a mala som znovu výbuch smiechu.
,,Áno ja. Alebo chceš a zavolám jurka?"
,,Úprimne záleží mi teraz na tom kolene. A nenechám si to ošetriť len tak hocikým."
,,No dovol. Práve teraz sa rozprávaš so Šimonom Nemcom. Nevsimla si si?"
,,Och áno. Pardon je mi to veľmi ľúto."
Ako som hovorila so Šimonom sa poznám najdlhšie. Alebo nespomínala som vám to? Poznáme sa už od detstva keďže sme vyrastali v tej istej dedine. Simon je odomna o jeden rok starší. Ja budem mat tento rok 18 a on bude mat až vo februári 20. Nevýhoda je to že ja som v decembri a potom to vyzerá ako dva roky rozdiel. No rozdiel je iba jeden rok. Kamrati sme už do detstva keďže naše rodiny sa poznali až veľmi dobre. Trávili sme spolu každý jeden Silvester niekedy aj Vianoce a všetky ostatne sviatky. Bol to môj najlepsi kamarát až pokial nezačal chodiť na športovú. Tam začal spoznávať veľmi veľa nových ľudí. Bol to asi rok kedy sme skoro vôbec neboli v kontakte. Ja som sa za ten rok poflakovala po baroch a užívala si život. On mal každý deň aj trikrát tréning. Keď mal chvíľu voľný čas využíval ho so svojimi novými kamarátmi.
Filipa som taktiež poznala od detstva keďže sa s ním simon bavil. Tak isto ako aj jura no s jurom som s snov nestretavala. Vedela som že existuje on vedel že ja existujem a to bolo asi celé. Stretávali sme sa ale iba so Šimonom a Filipom. S jurom sme sa spriatelili až na majstrovstvách. Z rozmýšľania na svoje detstvo ma prerušilo až to ako so mnou simon triasol.
,,Preboha čo robíš?"
,,Neodpovedala si. Zas si veľa premýšľala. Tak som začal s tebou triasť. A navyše pozri ako pekne som sa ti o to kolienko postaral."
,,Wau. To je normálne radosť sa pozerať."poviem ironicky.
,,Si hrozne vtipná."
,,Nikto z nás dvoch musí byt."
,,A tak ako si vtipná si aj trápna."
,,To ty si ten trapny. Tebe sa vždy stane niečo trápne."
,,A pamatas si keď sme po dlhej dobe isli spolu von a ty si sa tam olizovala asi s tromi?"
,,Ale veď to nie je trapas či? Chceli ma všetci mala som sa potrhat?"
,,Nie to trapas nie je. Ale jeden ti spravil na krku cucflek a ty si si nevedela ako to máš zakryť. A keď si prišla domov tak si tatkovi povedala že keď si si upratovala izbu smyklo sa ti a mala si pustený vysávač-"nedokončil lebo som ho prerušila.
,,Ticho. To bolo akurát vtedy keď som sa rozišla s Filipom. Presne tých 5 mesiacov. A čo naše pravidla? Nikdy nikomu nehovor naše tajomstvo alebo trapas."
,,Prepáč. Len som myslel že Dalibor o tom vedieť môže."
,,Tak si myslel zle."
,,Nechám vás asi teda už. Dobru."
,,Ty si taký zlatý Šimonko. Dali? Ja som celkom hladná. Čo si dáme?"
,,Ja by som mal jeden nápad."uškrnul sa.
,,Áno. Mal som odísť hneď a nemal som čakať na vaši odpoved. Caute."rýchlo vyšiel z izby a zabuchol za sebou dvere.
,,Chudák. Má trauma teraz."
,,Vadí mi to? Nie."
Začala som sa hrozne smiat. Ale potom som sa naozaj odhodlala že je čas na jedlo. Dalimu som povedala že to zvládnem aj sama a môže zostať v izbe. Namietal no nakoniec súhlasil. Povedal mi však že zachvilu aj tak za mnou príde. Vyšla som z izby ani neviem ako. Skákala som stále iba po jednej nohe. Prišla som ku schodom kde som nachvíľu zastavila a oprela sa o zábradlie. Rozmýšľala som sa ako sa dostanem teraz dole. Prvá vec ktorá mi napadla tak tu som ja spravila. Sadla som si a pomaly som sa posúvala zo schodu na schod. Tak som sa dostala dole a nejako sa postavila. Dobre je na case sa skúsiť postaviť na svoju nohu a chodiť. Snažila som sa naozaj som sa snažila ale hrozne to bolelo a niekedy som mala pocit že padnem. Keď som bola skoro už v kuchyni všimla som si že tam je juro. Bože na toho naozaj teraz náladu teraz nemám. Nevadí dali zachvilu príde.

,,Saskia. Úkaz pomôžem ti."povedal juro a bežal ku mne.
,,Naozaj nepotrebujem tvoju pomoc."
,,Nevieš na to dostúpiť."
,,Neviem. To viem aj bez teba. Máš s tým problém?"
,,Pozri. Je mi ľúto čo sa stalo aj ta hadka a aj toto. Nevedel som že som nejako zle skočil. Je mi veľmi ľúto čo sa stalo."
,,Super. To mi naozaj teraz nepomôže. Takze ak by si bol teraz taký zlatý a láskavý uhni."
,,Tal zlatý a láskavý nebudem."povedal a bral má na jeho ruky. Už nebolo kadiaľ ujsť. A asi by som ďaleko ani neušla. Bola som ticho. Cely čas čo má niesol som bola ticho. Áno bolo to asi 5 sekúnd no mne sa to zdalo ako 100 rokov. Už mi to nebolo prijemne. Tak ako niekedy. Je to smutne ale reálne.
,,Už má môžeš pustiť."
,,Ako si len rozkazes."
Položil ma na podlahu a ja som bola pred chladničkou. Otvorila som ju a hľadala čo by som si mohla dať. Nič tu nie je. Ja raz v tejto rodine zomriem. Plná dom hokejistov ktorý sú stále hladný. Mám sa aj čudovať alebo nie? Asi nie.
,,Čo je to televízor?"
,,Ešte aj telenovelu by som radšej pozerala než do tejto chladničky."
,,Nie je to až take hrozne."povedal môj otec.
,,Máš pravdu. Toto je ešte horšie."
,,Tak si niečo objednaj."
,,Skvely nápad. Ďakujem Tati. Idem na mekac."
,,A ako sa tam chceš dostať?"
,,Dobrá otázka."
Zatvorila som chladničku hneď po prvej vete môjho otca. Počula som kroky ako niekto smeruje do kuchyne. Zrazu sa objavil pri kuchyni dali s Filipom.
,,Vás mi sem boh poslal. Nejdeme na mekac?"
,,Čo tak si ho objednať?"spyta sa fifo.
,,Tati zaplatíš prosím?"
,,Áno ale chod sa optytat aj ostatných hokejistov. Keď niečo chcú tak nech prídu za mnou a ja zavolám a objednam."
,,No tak pokedy sa ja všetkých spýtam aj zomriem od hladu."na tento cely rozhovor sa juro iba pozeral.
,,Mám nápad. Máš ich zavolať ty. Tak ich aj zavolas."povedal Filip a smeroval ku mne. To bude zas nejaká hlúposť. Zobral ma na ruky ako princeznú. Ruku som mala obkrutenu okolo jeho krku.