Načo klamať?

9.kapitola

,,To kto ti prosím ťa ošetroval to koleno?"spyta sa môj doktor.
,,Simon. Povedala som mu že to bude zle ale aj tak si spravil po svojom."
,,No nič. Dnes Maťo nepríde keďže to asi teraz nepotrebuješ. A inac. Máš ešte barle?"
,,Nieee. Len mi nehovor že zas budem musieť používať barle."
,,No budeš musieť. Ale neboj sa. Budú to iba dva týždne a potom bude k tebe chodiť Maťo. A keď už budeš bez barlí tak to bude hneď lepšie. Teraz ti to obviažem a bude dobre."
,,Bože. Toto nezvládnem. Dnes idem ešte aj na zápas a budem tam vhodiť s barlami. Budem tam ako tela."
,,Nebudeš. Máš zranenie a to je normálne. Buď rada že nejdes na operáciu. Ešte raz sa ti niečo stane s kolenom a budeš sa modliť aby ti vôbec operácia pomohla."
,,Chápem. Budem si dávať pozor."
Po pár minútach som mala koleno v obväze a lúčila som sa s mojim doktorom. Zachvilu by mal prísť liam a ja sa potom iba oblečiem a ideme na zápas. A áno hádajte ako chodím. Používam barle. Skvele aj ja si to myslím mo nemám moc na vyber.
Prišla som do kuchyne kde bol tatino. Varil asi obed alebo tak no ja som si išla dať iba vodu.
,,Zase?"
,,Ale už iba dva týždne. Zevraj."
,,To zvládneš. A potom budeš môcť robiť znovu všetko."usmial sa na mna.
,,Veď hej."usmiala som sa tiež aj keď som vedela že tejto bolesti sa už nikdy nezbavim. Musím byt asi viac opatrná ale keď vy nikdy neviete čo sa vám stane. Musíte ísť na sto percent a aj to je malo.

Spravila som si citronadu a vypila hneď cely jeden pohár. Spravila som ju do dzbanu čo by malo staviť aj pre liama. Boh vie či to henti hokejisti nevyžijú. Nespravia si sami ale cudzie piť budú. Počula som zvonček a ja som si bola istá že to je liam. Musím ale uznat že sa mi trochu lepšie pohybuje s tými barlami ako keď som musela skákať. Otvorila som dvere a pomaly prešla k bráne. Tu som otvorila a liam vošiel dnu. Mal otvorene náručie aby sme sa mohli objat no ked ma uvidel nachvíľu zamrzol.
,,Nesranduj ani."
,,To som ti možno zabudla povedať."
,,Akože môžeš mat chorú nohu objatie ťa neminie."usmeje sa na mna. Jeho úsmev mi naozaj chybal.
,,Čakám na to obutie už od rana. Pod dnu"
Keď sa naše objatie skončí prejdeme pomaly až ku dverám a potom do obývačky.

,,Budú tu možno hokejisti ale rob sa že ich nevidíš prosím. Vieš aké halo robíš za to že hráš futbal? A to nevedia že idem na zápas chalanovi ktorý si včera odomna pýtal ig."
,,Jakub si pýtal ig?"
,,Psst. Nekric. Áno pýtal. Doniesol nám včera mekac"začali sme sa obaja smiat.
,,Neverím že si ho naozaj on pýtal. Veď dievčatá sa ho vždy pýtajú na Instagram."
,,A dá im ho?"
,,Nie."začal sa smiat. Ja spolu s ním tiež pretože jeho smiech je naozaj veľmi nákazlivý. No smiech nás prešiel veľmi rýchlo. Do obývačky prišlo pár hokejistov. Ja fakt netuším. Prisaham bohu že oni sa sem presťahovali kedy konečne odídu už. Prišiel aj môj tatino a preto sa liam postavil že mu pôda ruku.
,,Liam. Chlapec môj ako dlho som ťa nevidel."otec si liama stiahol do objatia. Mali spolu fakt dobrý vzťah. Odkedy hrám futbal sa s ním bavím. Sme veľmi dobrí kamaráti a ja som šťastná že som si niekoho takého našla. No celkovo môj tým. Sú to moji kamaráti a všetci sa ku mne správajú ako k princeznej. Bude to asi tým že som jedine dievča. Čudujem sa že im to nevadí.
Keď ich objatie skončilo liam si znovu sadol pri mna.
,,Idete na zápas? Kedy odchádzate?"
,,Zachvíľku len ja sa pôjdem ešte obliecť."
,,Výborne. Idem s vami."
,,Čo?"otvorila som ústa. Najprv som si to neuvedomili no potom mi doplo že sú stále otvorene. Rýchlo som ich zavrela a čakala na odpoved.
,,Pôjdem s vami a môžu ísť aj chalani. Keď pôjdem ja oni podpália dom."
,,Aha super. Tak ja sa idem chystať teda. Ideš so mnou?"poviem a pozriem sa na liama.
,,Jasne idem."

,,Povec mi že už môžme ísť budeme meškať. Tréner má zabije."
,,Nezabije ideš hrať zápas. Po zápase ťa možno zabije ale to je pohode. A budeš mat aspoň výhovorku. Mna."
,,Fakt skvele."
,,Ale hej už som oblečená."
,,Ja neverím. Ty stále máš môj starý dres?"
,,Pre takéto prípady. Niekedy keď budeš slávny futbalista budem milionarka ak ho predám."
,,To teda budeš no. Dobre poďme."
Do kabelky som si dala telefón a peňaženku kde mám aj doklady. Zobrala som si barle a začala v podstate chodiť.
,,Aha. Fakt budem meškať. Dobre spravíme to inak."
Zobral ma na ruky a barle mi podal. Tatinovi povedal či mi vie zobrať barle lebo takto mi to bude dlho trvať.
Tatko súhlasil a liam ma ďalej niesol na rukách. Prišli sme až jeho autu kde má položil a povedal že nastúpiť zvládnem aj sama. On si sadol na miesto vodiča a naštartoval. Cesta bola príjemná a prešla celkom rýchlo. Prišli sme pri štadión a liam zaparkoval auto pri satne.
,,Vystupovať."povedal a bral si tašku s vecami na zápas z kufra.
,,Ježiš prepáč ja som zabudol že nevieš chodiť."
,,A ty si hovoríš kamarát."
,,Prepáč."rýchlo prišiel ku mne tašku mi dal do rúk a bral má na ruky.