My, ENERGIA

5. Časť - Alison

Všetko mám zbalené. Už len preniknúť cez múry mesta...

No tak sa vydám do nekonečnej tmy, a aby toho nebolo málo, všade na mňa môžu číhať kamery, ktoré sem dali ľudia z FBI (prekvapivo). Ale poznám jedno miesto. Miesto, na ktoré som sa už nikdy nechcela vrátiť. Najkrajšie miesto mesta, o ktorom viem len ja, Drew a môj otec. Na tom mieste je len jedna kamera a viem o nej nie len to, že funguje, ale aj to, kde presne je, a kam mieri - čo je dobre a zároveň aj zle, lebo ak by som ju zneškodnila, vedeli by to lebo ma v nej už veľa krát videli, ale za to by som sa jej mohla vyhnúť tak, aby ma nebolo vidno. Len odtiaľ viem uniknúť z mesta nebadane.

Otec ma sem zobral vždy, keď som bola smutná. Je tu jedna hojdačka. Vždy ma na ňu posadil, a začal ma hojdať. Hojdal ma až dovtedy dokým som sa neusmiala. Inokedy ma sem zvykol zobrať keď mi chcel niečo veľmi dôležité povedať, napríklad, keď dostal prácu v FBI. Ja ani otec sme ešte v tedy nevedeli ani o kamere, ktorá tu je, ani o tom aká krutá a nebezpečná je FBI. Keď mi o tom hovoril, mala som iba deväť rokov, no pamätám si to veľmi dobre. Kľakol si, chytil mi svojimi rukami tie moje a hovori mi ako sa budeme mať dobre. Bude zarábať viac peňazí a budeme šťastní. Že budeme môcť dať spraviť mame aspoň pomník na pamiatku. Presne si pamätám, aký vtedy bol. Oči mal plné sĺz a nádeje. Mal nádej. Nádej, ktorej som vtedy uverila aj ja. Ale aj cez toľkú radosť, ktorou prekypoval mi aj tak stále vtláčal do hlavy tri slová: ,,Nikomu to nehovor!" Musela som to prisľúbiť aspoň päťdesiatkrát. Na to ma zdvihol nad hlavu, zakrútil so mnou a išli sme domov. Vtedy som si všimla niečo sivé s čiernym sklíčkom a červeným blikajúcim svetlom na strome. Ešte som nevedela, že kamery číhajú všade. A tak isto som nevedela čo to je, a tak som si z toho nerobila žiadnu veľkú hlavu. Na to sme sa tam už nevrátili. Prišli sme tam až na moje štrnáste narodeniny. Ale teraz bol otec nejaký nesvoj. Aj keď to nechcel dať najavo. Ak som sa ho spýtala čo sa deje, odpovedal buď že nič, alebo že toto je môj deň. A tak som ho prinútila sadnúť si na hojdačku. Hojdala som ho. Aj keď som bola z toľkej námahy celá spotená - predsa len, mala som štrnásť a on štyridsať - a nešlo mi to tak ako keď ma hojdá on, asi sa mi to podarilo lebo sa pousmial. Síce to bol smutný úsmev, ale aj to je lepšie ako keby sa rozplakal. Odrazu sa nohami zaprel do zeme a zastavil. postavil sa a otočil sa ku mne. Dal mi malý balíček obalený v najlacnejšom papieri a previazaný dlhými špagátmi. ,,Všetko najlepšie, princezná..." Povedal. Už som ho chcela otvoriť, keď sa v tom naklonil ku mne a pošepkal mi do ucha: ,,Otvor to až doma. Keď už budeš ležať v posteli, prikrytá paplónom. Dobre? Urobíš to pre mňa?" Bola som z týchto slov taká vystrašená, že som sa zmohla len na prikývnutie hlavou. Hneď na to som si znova všimla kameru. Z tohoto uhla bola veľmi dobre vidno. Ako som si ju mohla nevšimnúť tak dlho? Pozerala som sa presne do čierneho sklíčka, z ktorého som preskakovala očami na červené blikajúce svetlo, ktoré ma ako keby hypnotizovalo. Zatiaľ čo som bola ako hypnotizovaná blikajúcim červeným svetlom, si to zrejme ocko všimol tiež, lebo sa nadýchol tak prudko, až mu zabehlo. A práve v tej chvíli ako som ho chcela pobúchať po chrbte z kríkov vyskočilo asi päť agentov FBI. Všetci začali ocka biť a mlátiť. Jediné, čo mi stihol povedať bolo: ,, Bež! Utekaj domov! Rýchlo!" Nemohla som sa na to prestať pozerať. Cúvla som a potkla som sa. Padla som na zadok, a to ma prebralo. Rýchlo som sa postavila na nohy a bežala som domov. Cestou som narazila do človeka. Rýchlo som sa naňho pozrela svojimi uslzenými očami. Potichu sa mu ospravedlnila a bežala rýchlo domov. Bol to chlapec trochu starší odo mňa. Ale vtedy ma to nezaujímalo. Rýchlo som vybehla do izby, a skryla sa pod paplón. Dlho som rozmýšľala, či ten darček mám otvoriť alebo nie. Ale zvedavosť prebila strach. Otvorila som to. Vnútri bol papierik, na ktorom stálo:

Všetko najlepšie princezná! Aj keď je to veľmi riskantné, ale musím Ťa varovať. Never nikomu! A hlavne never FBI. Keď toto budeš čítať, už budem mŕtvy. A možno že si to ani neprečítaš. Chcem len, aby si vedela, že som robil vždy všetko preto, aby som nám pomohol. Mám Ťa veľmi rád. A prajem si, aby si si ma zapamätala ako dobrého človeka. Nezabudni, stále budem s tebou. Ako tvoja mama.

-Ocko

V tom balíčku bolo ešte niečo. Ockov odznak. Odznak FBI. Až na to, že on nebol pomocníkom v oddelení sociálnych služieb. On nepomáhal slabším a chudobnejším. Na odznaku zo zadnej strany bolo napísané: Zástupca a poradca riaditeľa z oddelenia Biochémie. Odbor experimenty a biologický odpad.

Vtedy som to ešte veľmi nechápala. Až teraz mi to došlo. Môj otec mi klamal. Môj otec mal významnú pozíciu v FBI. Môjho otca zabili. A jediným pádnym dôvodom prečo ho zabili je ten, že vedel niečo čo nemal vedieť.

A tak isto viem aj to ze FBI už vie aj o mne. A tiež ma nemá rada. Lebo viem niečo, čo by som nemala. Že je krutá a zlá. Ale to ešte nie je dôvod aby ma zabili, bola to len výstraha. Aby som si na nich dávala pozor. A ukázali mi to tak, že mi zabili otca. Ale to nie je presné. Oni mi dali darček. Darček k mojim narodeninám. Darček ktorého obsahom bola vražda môjho otca.

Zobrala som odznak a pripevnila ho na šnúrku z darčeka. Zavesila som si ho na krk a schovala pod tričko. Takto budem mať jedinú pamiatku môjho otca stále pri sebe.

To bol posledný darček ktorý som kedy rozbalila.